smahu správy

Ježiško na bicykli (II. časť)

(pokračovanie z predchádzajúceho čísla)
„Boli tridsiate roky minulého storočia, vo svete zúrila kríza a v našom mestečku bieda. Obchody boli plné, židovskí majitelia ponúkali ľuďom tovar od výmyslu sveta, gazdovia na trhu sa predbiehali ponúknuť hospodárske produkty, remeselníci postávali pred svojimi dielňami, keď sa čosi našlo, tak to bola vzácnosť. Kohúty kikiríkali, husi gagotali, tvaroh v každom gazdovskom dome, ale nemal kto kupovať. Nebolo roboty, nebolo peňazí. Chudoba doliehala na ľudí rovnako. Stávalo sa, že na tých chudobnejších bezmajetných ešte viac. Boli rodiny, že starí ľudia a deti zomreli od hladu a zimy. Bohatí boli iba gazdovia, ktorí mali polia, statok, úrodu obilia, zemiakov a hodne jedla, lebo jedlo, to bolo bohatstvo. Otec, bývalý dragún c. k., vojnový vyslúžilec, stále cudzinec v novom štáte, to nemal ľahké. Ako remeselník, murár, a matka domáca s venom úzkeho švíku poľa, to v tom čase nebolo žiadne terno. Otec pracoval od jari do jesene na stavbách v okolí nášho mestečka a mama obrábala malé políčko, ktoré dostala ako veno, chovala hydinu, opatrovala deti, ktoré do rodiny pribúdali. Raz do roka sme zabili prasiatko, niekedy aj dve, keď otec namiesto výplaty v peniazoch priniesol čosi iné, zrno, múku a iné poľnohospodárske prebytky, ktoré sme ako rodina zužitkovali k svojej obžive a pri udržovaní svojho malého hospodárstva.
Cez zimu murári, ale ani iní stavbárski remeselníci nepracovali. V čase veľkej hospodárskej krízy to bolo bežné, nepracovali ani v lete, v čase najväčšej stavbárskej sezóny, a tak mali dosť času sa s nami deťmi aj pohrať. My sme práve v tom čase dorastali a chodili do školy, roboty nebolo. Rodina tak mala hlboko do vrecka, ale žila. Pred Vianocami v rámci pomoci rodinám remeselníkov a námezdných robotníkov postihnutých hospodárskou krízou štát sa rozhodol školopovinným deťom materiálne pomôcť vianočnými darčekmi v podobe ošatenia, obuvi a podobne. Moji súrodenci, starší Jozef, prvák Lacko a ja, sme sa už týždeň dopredu na avizované vianočné darčeky zo školy tešili.“
Pri spomienke na dávnu príhodu sa mame na chvíľu zachvel hlas, akoby aj po rokoch pociťovala krivdu. Po krátkej odmlke sa nadýchla a pokračovala:
„Prišiel deň D, do školy mal prísť Ježiško, od rána sme sa všetci traja tešili, mama nás sviatočne vyobliekala. Veď keď už príde ten Ježiško, tak nech vidí, že sme z dobrej rodiny a rodičia sa o nás starajú. Celí šťastní sme šli do školy, nedbali sme na zimu a sneh, ktoré nás cestou sprevádzali. Hneď po vyučovaní priniesol na opačný koniec dlhej školskej chodby fúzatý školník zo zborovne štyri veľké vrecia, v ktorých boli toľko očakávané darčeky. Žiaci, ktorí boli z bohatších rodín, odišli domov a my ostatní sme zostali na chodbe. Prišiel pán riaditeľ s učiteľkou, ktorá nás vyzvala k pozornosti, keď sme stíchli, začal z veľkého papiera čítať mená. Chlapci a dievčatá šťastne stískali svoje balíčky, s úsmevom šťastia sa pomaly vytrácali zo školskej chodby. Chodba sa pomaly vyprázdňovala až sme tam zostali iba my traja – riaditeľ s učiteľkou, školník a prázdne vrecia. Riaditeľ pozrel na školníka ten pokýval ramenami a my traja ako sirôtky sme vyšli pred školu. V parku nás čakali spolužiaci, ale keď videli, že ideme naprázdno začali sa nám posmievať.
Sklamanie bolo obrovské, keď ostatné deti balíčky dostali a my nie. Smutne sme sa pobrali domov, chlapci to niesli statočne, ale ja som si cestou aj poplakala.
Mama už zďaleka videla, že čosi nie je v poriadku. Keď nás zbadala, že ideme s prázdnymi rukami, nechcela uveriť vlastným očiam.
„Prečo Janík s Ankou dostali a my nie,“ s výčitkou v hlase sa pýtal oboch rodičov najmladší Lacko. Darmo ho otec tešil, vysvetľoval, že „Janík s Ankou sú chudobnejší ako my,“ nič nepomáhalo, my sme si húdli svoje. Mamka doposiaľ bola ticho, ale keď chlapci na otca dobiedzali a on sa stále vyhováral, osopila sa na svojho muža: „Franci, pôjdeš zajtra do tej školy a zjednaj nápravu. Deti majú pravdu, sľúbili a nedali.“ Otec sa okúňal, že on nikam nepôjde, že po Vianociach ma zahovorenú neveľkú robotu u pána Friedmanna, židovského obchodníka, zarobí nejaké peniažky a darčeky deťom kúpi.
„Keď nepôjdeš ty, tak pôjdem ja,“ rázne vyhlásila mama. Deti sa uspokojili, otec tiež, počítal s tým, že si návštevu školy manželka do rána rozmyslí. Ale ona si nerozmyslela a išla.
Ráno po raňajkách nakojila malú Magdu, obliekla si sviatočné šaty, prehodila vlniak a hybaj do školy. Pána Meszlenyiho, riaditeľa obecnej školy, našla rýchlo. Sedel v riaditeľni. Napodiv, neodbil ju. Posadil ju do mäkkého kresla ako nejakú paničku, ochotne si ju vypočul. Porozprávala mu, ako žijú, koľko sa otec musí narobiť, aby deti netreli biedu. „Máte pravdu, pani Materniaková, uvažovali sme aj s vašimi deťmi, veď spĺňate regule pre štátnu pomoc pre školopovinné deti, ale prišlo nám od dobrej duše, ktorá vašu rodinu určite dobré pozná, anonymné písomné hlásenie.“ Riaditeľ otvoril stolík a vytiahol z vrchnej zásuvky bielo modrý listový papier. „Pozrite sa pani, tu to máte čierne na bielom, že vaša rodina nie je tak chudobná, aby deti mohli dostať štátnu pomoc. Dokonca v tom liste stojí, že až dve prasiatka ročne vychováte a tak ich školská rada vylúčila. Dostali to tí, ktorí to viac potrebujú.“ Mama pre slzu na krajíčku na list ani nepozrela, pána riaditeľa sa viacej na nič nevypytovala, ani sa nesnažila pátrať, kto napísal takýto list. Pomyslela si svoje o zákernosti aj slzička jej vyšla a deťom sa to snažila vysvetliť. Bol to asi veľký chudák, ktorý vaše darčeky dostal. Deti ani rodičia nepochopili nežičlivosť niekoho neznámeho, ale všetci sa s tým zmierili. Veď idú Vianoce a na Vianoce sa všetky hriechy odpúšťajú.
Na druhý deň, deň štedrovečerný, keď príprava na štedrú večeru vrcholila, nás mama poslala na dvor. Otec za zadnou stenou ukladal narúbané drevo a my, tmoliac sa po dvore, metlou sme rozvirovali padajúci sneh. Cesta od mesta bola ako vymetená, nikto nikde, zrazu vo víriacom snehu sme zbadali bicykel a na ňom chlapa, ktorý sa v začínajúcom šere blížil k nám. Bolo nám to čudné, teraz v začínajúcej fujavici a pred Štedrým večerom sa niekde niekto vybral. Chlap na bicykli nás zbadal, zastal pred bránkou. Zvedavo sme si ho obzerali. Nebol to obyčajný chlap, fúzatý s neoholenou bradou, na ktorej sa trblietali vločky čerstvého snehu, v dlhom zafúľanom kožuchu vo veľkej baranici padajúcej do čela vyzeral v mojich očiach ako z iného sveta. Trochu sme sa aj zľakli. Chlap sa popozeral po okolí, keď nikoho iného nezbadal, pevným hlasom na nás zavolal: „Tu býva rodina murára Franca?“
„Áno,“ zakričali sme zborovo, až ma malú Magdu sediacu v drevenom vozíku, tá si húdla to svoje gá-gá.
„Tak som vás našiel,“ povedal neznámy chlap. Zosadol z bicykla, z kožucha oklepal mokrý sneh. Zrak mu padol na urasteného školáka Jožka: „Ty budeš asi najstarší.“ „No, no…,“ so strachom v hlase zamrmlal Jožko. „Poď bližšie,“ pobádal ho chlap, „neboj sa.“ Jožko nesmelo podišiel k chlapovi, ten sa obrátil, jednou rukou pridržiaval bicykel a druhou sa snažil z nosiča niečo vybrať. Zbadali sme tam veľký balík ledabolo pripevnený papierovou šnúrou. Chlap ju pomaly rozviazal a balík podal Jožkovi.
„Daj to otcovi. Povedz, že vám to posiela Ježiško.“ Pri týchto slovách neznámeho sme onemeli, len sme pozerali raz na balík a raz na chlapa. Báli sme sa čo i len slovko povedať, aby si to chlap nerozmyslel. Zdalo sa mi, že napriek svojmu výzoru sa začína pred mojimi očami meniť na anjela. Neznámy nás všetkých troch pohladil pohľadom, zaželal rodičom pekné Vianoce, napravil kožuch, pritiahol hlbšie do čela baranicu, sadol na bicykel, nohami sa začal odrážať. Pomaly, pomaly sa strácal už v pokročilej vianočnej tme.
„Otec, otec, mami!“ s krikom som s Lackom vbehla do izby. „Čo sa deje?“ okríkla nás mama. „Ježiško tu bol!“ kričal Lacko, ja som sa pridala a tak sme kričali jeden cez druhého. „Aký Ježiško?“ pýtal sa prekvapenie otec. „No Ježiško taký z neba a na bicykli,“ vysvetľovala som otcovi. „Ale Mária, kde by sa tu vzal Ježiško?“ ohradil sa otec. „Hmm…,“ zháčila som sa. „Ježiško z neba a na bicykli?“ nechápavo sa pozrel na nás otec, ale keď najstarší Jožko vošiel do izby držiac v obidvoch rukách veľký balík, začali aj rodičia veriť, že si nevymýšľame. Balík, ktorý im posiela Ježiško sa ocitol na stole. Otec len neveriacky krútil hlavou. Zobral do ruky pekne sformovaný balík v hnedom papieri previazaný špagátom zakončený malou mašličkou, potriasol ho a deťom sa zdalo, že uveril. Mama neveriac, že sa niečo také môže stať, prerušila varenie a podišla k stolu. Otec to zobral vážne, alebo sa aspoň pred deťmi tak tváril. Ešte raz ho poťažkal. „Deti, keď to priniesol Ježiško, tak potom ho hádam dáme pod stromček,“ uspokojoval nás otec. Nejako sa nám to v našej nedočkavosti nepozdávalo, ale keď to povedal otec s nevôľou sme rešpektovali.
Stromček, malá jedlička ozdobená kockami cukru zabalených v staniole a pár orechmi hompáľajúca sa za špičku pripevnená na hrade stropu, prijala Ježiškov darček pod svoje konáre. Deti zostali stáť pod stromčekom, radosť z nečakaného zázraku ich zaskočila, zvedavosť a ich nedočkavosť za malú chvíľku pochopili aj rodičia.
„Dávaj na stôl večeru,“ súril otec mamu. „Už to bude, len scedím pirohy,“ upokojovala nedočkavcov mama. Ponáhľala sa, sama zvedavá, čo im ten Ježiško priniesol.
Večera to nebola obyčajná, ale štedrá a tá trvá trochu dlhšie. Nedočkavosť detí a ich rodičov rástla, ale zvyky a obyčaje treba dodržať. Najprv cesnak, chlieb, oblátok z medom, polievka jedná, druhá… Aj keď sme sa snažili jesť rýchlo, zdalo sa nám to nekonečné. Konečne sme dojedli posledný chod, už sme stavali od stola, keď sa pod oknom rozhučala dobrá novina. „Deti musíme počkať,“ krotil nás otec: „Nepatrí sa, aby sme koledníkov neprijali.“ Napätie rástlo, konečne odišli.
Otec rozbalil Ježiškov balík. V ňom malý poklad, a to priamo od Ježiška.
„Čiapka a sveter, to bude pre Jožka. A tu druhá čiapka, sveter, to bude pre Lacka,“ víťazoslávne licitoval otec. „A čo je tu?“ spýtal sa dcérky, keď zobral do rúk samostatne zabalený balíček. „To bude asi pre teba,“ a podal mi kus krásnej hodvábnej látky. V balíku bola pre každého tabuľka čokolády a do špirály zatočená celá stránka novín, na ktorej sa čiernymi písmenami skvel veľký nápis Pravda chudoby, z ktorej sa sypali po čerstvo vydrhnutej dlážke sladké, ovocím voňajúce cukríky.“
Brechot Jerryho prerušil mamine rozprávanie. Nastalo ticho, čakali sme, čo bude ďalej. Mama sa zasekla, bolo počuť iba jej dych. „A čo bolo ďalej babka?“ ozval sa vnuk Dávid. „No nič. Boli to moje najšťastnejšie Vianoce.“
Miroslav Majerník

redakcia | 6. 1. 2016 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 131x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou