smahu správy

Mestečko naše okresné

„Skadiaľ ste, vojáku?“ skomolenou českoslovenčinou sa starší ošumelý major vyzvedal mladého vojaka Šaňa, keď počul jeho zvláštne nárečie. „No predsa zo Stropkova, súdruh major!“ s najväčšou samozrejmosťou a spisovnou slovenčinou hrdo zahlásil oslovený. „ A teraz mi povedzte, kde sa ten Stropkov nachádza,“ zahmkal. „No predsa pri Prešove!“ s dôrazom v hlase, po vojensky odpovedal Šaňo.

„Aha, tak pri Prešove je ten Stropkov,“ pokýval hlavou. „Tedy vojáku, vy ste od Prešova, zo Stropkova…“ Šaňo ho nenechal dohovoriť. „Súdruh major, nie je to celkom tak. Som od Prešova, zo Stropkova, ale bývam na Sitníkoch,“ snažil sa byť už úplne presný. Major naňho nechápavo hľadel. „Tak dočerta, odkud vlastne ste!“ „Práve sa vám to snažím vysvetliť,“ prehltol slinu už viditeľne nervózny vojak Šaňo a pokračoval. „Som zo Stropkova, z okresného mesta, ale bývam na Sitníkoch a Sitníky sú…“ Pravdepodobne v takej podobe sa pred mnohými rokmi odohral zoznamovací rozhovor vojaka Šaňa s jeho veliteľom, a tak sa náš Stropkov nechtiac dostal do povedomia veliteľského zboru v ďalekom zapadákove českého pohraničia. Ako malý chlapec som ťažko chápal, že varoš, kde som sa narodil, je v skutočnosti Stropkov. Bolo pre mňa prirodzené, že sme chodili do varoša, že sme prichádzali z varoša, ale pomenovanie – Stropkov? Prvýkrát som lúštil tie čudné písmená na tabuli Pod Hurkou, keď som vedel ako-tak čítať. Dlho mi trvalo, kým som mal v celej veci jasno, ale zrejme to nebol iba môj problém v čase detstva. Stropkov – varoš, malé ospalé mestečko s vyše dvaapoltisíckou zväčša chudobných ľudí živoriacich v povojnovej biede a čakajúcich na lepší život v mieri. Mestečko, ktoré ospevoval vo svojej básnickej rozprave v druhej polovici 19. storočia veľký slovenský básnik Pavol Orságh Hviezdoslav ako mesto s bohatou históriou, malo obdobie svojho rozkvetu, akoby sa zdalo, za sebou. Zdanie zrejme klamalo. Nikto z obyvateľov ani len netušil, aká budúcnosť ich čaká. Práve sa skončila jedna etapa, ťažko odchádzajúca z myslenia ľudí do zabudnutia. Národ zvyknutý na to, že jedni sú páni a druhí chudáci, sa staval skepticky k dobe, keď noví vládcovia sľubovali, že všetci budeme páni a nikto nás už nikdy nebude zotročovať. Málokto tomu veril, ale či sme chceli alebo nie, Stropkov sa práve zobudil zo storočnej malomestsko-sedliackej provinčnej letargie, aby vstúpil do novej etapy, ktorú sme prežili do dnešnej podoby.
Dlhá Hlavná ulica niekoľkokrát premenovaná podľa politikov, ktorí boli práve v kurze, ale pre nás starousadlíkov vždy Hlavná. Na južnom konci smerom od Vranova sa začínala práve budovanou Strojno-traktorovou stanicou a funkčným mlynom, od rána do večera obklopeným furmanskými vozmi. Severný koniec určovala križovatka, ktorej dominoval Soóšov dom, rovno sa išlo ešte po riedko osídlenej ulici do Chotče a prudko vľavo do Svidníka. Ulicu, sčasti už pokrytú asfaltom, z oboch strán ohraničenú úzkymi pásikmi rigolov na stekanie dažďovej vody a betónovým tretoárom – chodníkom, lemovali nízke jednoposchodové podlhovasté domčeky s úzkym dvorom. Vchod do domov na Hlavnej bol z ulice, vpredu bola zvyčajne nejaká remeselná dielňa alebo obchod, v zadnej časti sa bývalo, ale aj hospodárilo. Výnimku tvorilo iba pár poschodových budov štátnych či obecných inštitúcií. Domčeky boli postavené z nepálených tehál a kamenia, zväčša to boli domy židovské, ale bývali v nich už noví obyvatelia. Stropkovskí Židia sa z Osvienčimu a iných vyhladzovacích táborov, kam ich slovenská vláda v čase vojny predala, kus za päťsto ríšskych mariek, nevrátili. Pár pôvodných majiteľov alebo ich potomkov, ktorí sa objavili po vojne vo svojom rodisku, obyvateľstvo mesta až na výnimky prijalo chladne. Prišla aj Róžika, jediná dcéra židovského roľníka Pereca Amsela zo Sitníkov, ktorá prežila, no nikto ju nevítal. Miestni iba neveriacky krútili hlavou, boli aj takí, ktorí na ňu nenávistne zazerali. Na majetku a v dome, ktorý pred tromi rokmi zanechala jej rodina, sa veľa zmenilo, už tam boli noví gazdovia. Väčšina navrátilcov pobudla v meste pár dní, nanajvýš niekoľko týždňov. Keď zistili, že sa nedovolajú svojej pravdy, odišli hľadať nový domov a svoje šťastie do Palestíny, kde vznikal nový štát Izrael alebo do USA. Pri mestskom dome, po novom, miestnom národnom výbore, napravo pretínala Hlavnú novovznikajúca ulica Nový riadok, kde si majitelia pôvodných polí a záhrad začali do riadku stavať nové obydlia. Naľavo od poschodovej budovy lesnej správy sa začínala Mlynská. Ulica s bohatšou históriou, možno tam bol v minulosti nejaký mlyn, ale teraz tam bývali lepší stropkovskí gazdovia. Od skorej jari až do neskorej jesene, zablatená, po daždi plná mlák špinavej vody, ale vždy lemovaná kravincami a rojmi dotieravých múch. Končila sa pri Ondave brodom cez rieku, kde sa v tom čase po pravej strane vytvárala nová cigánska osada.
Za slovenského štátu platilo nariadenie, že cigáni musia byť vysťahovaní mimo miest. Túto vyhlášku prísne dodržiavala aj miestna Hlinkova garda, a cigáni, ak im šťastie prialo, putovali iba pod les na okraj mesta, tí, ktorí šťastie nemali, skončili podobne ako židovskí spoluobčania na rozptylových lúkach. Po oslobodení bolo rozhodnuté, že všetci občania obnovenej republiky sú si rovní a naši cigáni sa za veľkého jasotu miestnych vrátili do mesta, jedni sa usadili pri cintoríne na Majerskej a druhí obsadili pravý breh Ondavy Za jarkom, na konci Mlynskej ulice, kde žijú a svoje potomstvo rozširujú dodnes. Stred ulice napravo rovnobežne s Hlavnou rozdeľovala Hrnčiarska, ulička remeselníkov a podľa názvu hrnčiarov, viditeľne chudobnejšia. Neveľké murované domčeky postavené za prvej republiky a slovenského štátu po oboch stranách ulice s úzkym dvorom, stodolou a sadom s niekoľkými ovocnými stromami určovali blahobyt ich majiteľov. Čím bola usadlosť väčšia, tým bol jej majiteľ na tom majetkovo lepšie a k domu sa podľa potreby, ale hlavne peňazí pristavovalo, najčastejšie nová letná kuchyňa, kurín alebo maštaľ s hnojiskom uprostred dvora.
Dominantou nášho varoša bol kostol, postavený tak trocha na kopci, alebo skôr na malej vyvýšenine, vraj tam bol v stredoveku hrad s kaplnkou, ale jeho podoba sa nezachovala. Hrad si nikto nepamätal, zbúrali ho, kostol, ktorý povstal z kaplnky, zostal. Kostol s novšou budovou okresného národného výboru, starou školou pamätajúc Rakúsko-Uhorsko, malým parčíkom a námestím, ktoré malo pomenovanie pľac tvorili centrum mestečka. Ľudová škola, prilepená zo severnej strany k novej okresnej budove, od Hlavnej oddelená mestským parkom a vzadu s veľkým školským dvorom ohraničeným dreveným plotom, v rohu večne zapáchajúcim dreveným sociálnym zariadením, bola dôležitou vzdelávacou inštitúciou povojnového Stropkova. V ľudovej od prvého do piateho ročníka začínali nové generácie už socialistických občanov svoju púť za vzdelaním, ktoré pokračovalo v meštianke, škole už novšej, modernejšej, len sociálne zariadenie na dvore sa nemenilo. Niekto z mladších bude namietať, ako takto mohli žiť, ale musíme sa vžiť do doby päťdesiatych rokov 20. storočia, keď Stropkov nemal kanalizáciu, ani vodovod. Elektrifikácia v meste už bola, ale do okolitých dedín ju práve zavádzali. Pľacu dominovala na Stropkov rozľahlá budova štoku. Pomenovanie dostala asi preto, že bola poschodová. V štoku bola mestská vináreň a na poschodi Detský domov. Neviem posúdiť či vo vinárni podávali aj víno, lebo som tam ako dieťa nechodil, na malinovku a zmrzlinu sme chodili vedľa do cukrárne, ale určite podávali pálenku. Neraz som videl ako z jej dverí vychádzajú lepšie oblečení opití chlapi. Viac som si zapamätal Detský domov, lebo v ňom žili moji dvaja spolužiaci polo siroty Ďuro a Jožko zo svojími súrodencami ktorým v mladom veku zomreli mami. Okrem nej tam stálo ešte zopár polorozpadajúcich sa domov a budova nového poštového úradu s pôsobivým travertínovým vstupom. Lemovali námestie, ktoré bolo zároveň centrom i autobusovou stanicou. Pľac sa raz do týždňa menil na trhovisko. Od rána prichádzali gazdovia na vozoch a bežní ľudia po svojich zo všetkých svetových strán. Jedni predať, druhí kúpiť a niektorí iba stretnúť známych, podebatovať, niečo vypiť. Od skorého rána až do popoludnia námestie a priľahlé uličky zaplnené vozmi, provizórnymi stánkami, ožili ľudskou vravou, mečaním kozliat, bečaním oviec, erdžaním koní, krochkaním prasiatok, gagotaním husí a kikiríkaním kohútov. Obchody sa najčastejšie uzatvárali predpoludním, lebo kto nepredal a nekúpil, pre toho sa jarmok nevydaril. Úspešný obchod sa vždy končil oldomášom, pre chudobnejších postačilo iba si glgnúť z fľaše, iní si zašli do krčmy na pľaci a náročnejší zapili dobrý kšeft v reštaurácii u Andrejka. Po každom jarmoku zostala v meste spúšť, seno, slama sa miesilo z kravincami, kobylincami, zvyškami zeleniny, ovocia, ktoré na druhý deň upratovali miestni cigáni pod vedením legendárneho stropkovského zametača Aka – Andreja Cinu, ktorý mestu slúžil vyše polstoročie. Pľac zažíval aj slávnostnejšie chvíle počas vychýreného stropkovského odpustu. Konal sa vždy v júlovú nedeľu v čase vrcholiaceho leta (na sviatok Panny Márie Škapuliarskej, ktorý pripadá na 16. júla), spravidla sa začínal už niekoľko dní pred termínom. Do mesta prichádzali ako prví kolotočiari, niekedy aj cirkusanti. Kolotoče, strelnice a iné lákadlá rozložili priamo na pľaci. V sobotu a v nedeľu predpoludním prichádzali pútnici v procesiách alebo samostatne, nechýbali rôzni predavači svätých predmetov, obrázkov, krížikov, cukríkov, sladkostí a hračiek, prevažne to boli baby-kofy. Pútnici sa sústreďovali na lúke okolo kostola, kde sa celú noc a ráno modlili a spovedali až do veľkej omše a baby-kofy v parčíku pred kostolom, za veľkého vykrikovania o kvalitách svojho tovaru, lákali kupujúcich. Po svätej omši sa dav pútnikov a domácich premiešal pomedzi púťové atrakcie a predajné stánky, a to bol raj pre deti. Každý niečo dostal, dievčatá novú bábiku, chlapci autíčko, všetci spoločne balíček cukríkov, tabuľku zemiakovej čokolády a šťastnejší aj čokoládu pravú. Z každej strany sa ozývala veselá vrava, smiech a pukot kapsľových pištolí, ktoré prehlušovali najmodernejšie šlágre z kolotočového ampliónu. Napoludnie sa pľac dočasne vyprázdnil, pútnici sa rozchádzali, tí zbližša do svojich domovov, mnohí do stropkovských rodín, ktorých si domáci pozvali na hostinu. Po dobrom jedle zábava popoludní pokračovala, aby bolo celý rok na čo spomínať. Deťom sa okrem darčekov ušlo od hodovníkov i pár korún. Od štoku pokračovala Hlavná svojím tempom až po františkánsky kláštor s menším kostolom, kde sa konali menej významné omše a náboženské obrady. Oproti stála už o niečo honosnejšia a pre Stropkov významná budova okresného súdu. Na veľkej lúke medzi kláštorom a Rothovým domom vyrástol nový moderný gréckokatolícky kostol – cerkva. Začiatok päťdesiatych rokov, povojnový čas, bol aj pre naše mesto prevratný. Staré sa pasovalo s novým. Noví ľudia prichádzali s novými myšlienkami, časť jeho obyvateľov, prevažne väčších gazdov, arizátorov a bohatších remeselníkov charakterizovala toto obdobie ako likvidačné, ako sa však ukázalo neskôr, bola to doba budovateľská a v nej mali pravdu tí prví. Nemožno sa tomu čudovať, lebo vzťah k pôde a majetku bol prirodzený a pri myšlienke straty majetku odpor voči novotám vzrastal. Neprajnosť k pokroku sa prejavila svojráznou ľudovou tvorbou, keď sa na známu a vtedy populárnu melódiu z Lehárovho Cigánskeho baróna spievali hanlivé verše na vtedajších stropkovských mocných – Cigánska búda horí, Jecuško pri nej stoji, Kobák na husliach hrá a Belina do fajky tabak pchá. Spoločenský život v Stropkove i v celej Československej republike ovplyvňovala nová politická klíma. Porevolučné obdobie sa dotklo i nášho mesta, pre niekoho bolestne, ale pre väčšinu jeho ubiedených ľudí hojivo. Víťazstvo komunistov sa presadzovalo hlavne v likvidácii buržoázie, ale rozprávať o nejakej buržoázii v stropkovských pomeroch sa veľmi nedá, lebo sa tu nenachádzal nijaký väčší podnik či priemyselná prevádzka, a tak tu nemohli byť ani žiadni buržuji. Noví páni na miestnom národnom výbore horlivo úradovali, jeden z nich nemal pokoj ani v miestnej krčme, kde s obľubou vysedával a úradoval podľa toho, koľko poldecákov sa objavilo na jeho stole. Pil a pečiatkoval, rodné listy, osvedčenia, najčastejšie povolenia na domácu zakáľačku. Súdruhovia zo straníckeho výboru, podľa direktív strany, akože likvidovali malých obchodníkov a remeselníkov. Väčšinou všetci boli chudobní, ale v očiach ešte chudobnejších spoluobčanov to boli buržuji. Emisári nového poriadku sa snažili spojiť ich do celku, pre väčšinu drobných remeselníkov nepochopiteľného spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov. Roľníci a kulaci prišli na rad neskoršie, združstevňovanie ešte bolo dobrovoľné, ale gazdovia sa doň nehrnuli. Tí chudobnejší si v Bokši a okolí pod vedením mladého gazdu Rusnáka za podpory štátu vytvorili roľnícke družstvo, ktoré podľa súčasníkov v začiatkoch nejako nefungovalo. V prvom rade likvidovali, alebo povedané módnym slovom tohto obdobia, znárodňovali súkromné predajne potravín a a spotrebného tovaru. Ono sa povie likvidovali, ale aká likvidácia, keď všetko zostalo na svojom mieste, ešte aj s personálom. Existoval prídelový systém, aby sa zabránilo kšeftovaniu a špekuláciám. Zároveň s likvidáciou súkromného obchodu sa budoval obchod štátny. Pod hlavičkou Zdroj boli sústredené všetky predajne potravinárskeho tovaru. Priemyselný tovar, textil, obuv a podobne, prebral prešovský veľkoobchod s domácimi potrebami a drobným tovarom. Podobný priebeh mala likvidácia remeselníkov a malých výrobcov. Z tejto časti tzv. buržoázie bol vytvorený okresný stavebný kombinát, kde boli sústredené výrobné profesie ako murár, tesár, stolár, kováč, maliar a podobne a hostiteľský komunálny podnik, kde boli sústredené profesie služieb ako cukrár, holič, fotograf a podobne. Roku 1953 bola socializácia v Stropkove dokončená, ale tým sa budovateľské nadšenie neskončilo. Neskôr sa organizácia miestnej výroby služieb rozčlenila, vytvorili sa nové prevádzky, ktoré vydržali až do roku 1989 ako okresný stavebný podnik a okresný priemyselný kombinát. Komunálne služby ako samostatná organizácia boli vytvorené až roku 1959. Bieda, chudoba, nezamestnanosť obyvateľov Prešovského kraja pútala pozornosť i celorepublikových orgánov strany a vlády. Začalo sa spriemyselňovanie Slovenska výstavbou veľkých chemických priemyselných komplexov v Humennom a Strážskom, celulózky vo Vranove, obuvníckeho závodu v Bardejove. Budovanie fabrík v okolitých mestách pokračovalo, len najchudobnejší kút nič. Až v polovici päťdesiatych rokov bolo rozhodnuté, že v mestečku Stropkov postavia elektrotechnickú fabriku. Pamätným dňom pre Stropkov mal byť 29. september 1957, lebo v tento jesenný deň sa buldozéry a podobné ťažké mechanizmy zahryzli do zeme na konci mesta. Začala sa výstavba novej fabriky, a tým aj nového Stropkova. Aj po rokoch si veľmi živo spomínam na chvíľu, keď sme so starým otcom stáli na roli pri kríži, ženy kopali zemiaky a buldozéry s rachotom zhŕňali ornicu z najlepších stropkovských polí. Široko sa rozkročil a pri pohľade na stavenisko mi povedal: „Vidíš, chlapče, tu bude stáť fabrika, ľudia budú mať prácu, odíde z tohto kraja bieda, ľudia sa tu vrátia a život sa zmení“. Nejako som jeho slová nechápal, bieda a práca mi nič nehovorili. Buldozéry vystriedali stavbári, stavenisko sa každým dňom menilo. Keď sme sa tu ako chlapci zastavovali po ceste zo školy, nestačili sme sa čudovať, čo nové tam pribúdalo doslova zo dňa na deň. Pole menilo svoj vzhľad. Po stavbároch prišli remeselníci, montéri strojov. Po čase sa vynorila veľká fabrická hala s obrovskou administratívnou budovou, pred ňou tribúna, na nej papaláši a pod ňou národ. Slávnostné otvorenie sa konalo na 15. výročie ukončenia druhej svetovej vojny.
Boli tam všetci, starí, mladí, ženy, muži, nechýbali ani štyria školáci z piatej A tiesniaci sa v dave pod tribúnou a vypliešťajúci oči pod sukne tanečníc z Lúčnice. Stánky s občerstvením sa prehýbali pod dobrotami, kto mal peniaze, ten jedol, pil, kto nemal, iba sa prizeral. Prizerali sa aj štyria školáci, keď najstarší Oto vykríkol, aha Miro, tam je tvoj otec. Všetci sme sa ako na povel obrátili tým smerom, a skutočne, v hlúčiku priateľov stál môj otec, už sa iba nenápadne priblížiť. Zbadal nás a kývol, aby sme prišli. Kamaráti si otca začali doberať, či som poňho prišiel, aby išiel domov. Otec si uštipačné poznámky nevšímal, no dovtípil sa, že najlepším riešením tejto situácie bude, keď nám kúpi nejakú maškrtu. Podišiel k paráku, v ktorom sa akoby kúpali voňajúce hnedasté klobásky a predavač nás pohotovo ponúkal, nech si prídeme vybrať. Na papierovú tácku položil dve voňavé klobásky, pridal veľkú porciu horčice a navrch pre každého obrovský krajec chleba. Preniesť tento vzácny náklad na jeden zo stolov nebol problém, ten nastal až pri delení. Spravodlivo by mal každý dostať polovičku. S chlebom a horčicou sme sa podelili hneď, ale ja som sa rozhodol, lebo môj otec klobásky kúpil, že sa bude deliť na prsty. Zobral som klobásu do ruky a prstami naznačoval, pokade má každý odhryznúť. Dva hlty pre každého, a prvá bola zjedená. Z druhej sa malo ujsť tým trom po jednom hlte a zvyšok mal zostať mne. Ignác s Marekom odhryzli svoj diel v pohode, ale večne hladný Oto sa snažil urvať čo najväčší hlt. Zubami sa posúval po klobáse, až sa zahryzol do môjho prsta. „Au, au, čo to robíš,“ skríkol som od bolesti i prekvapenia zároveň a nechal Otovi klobásu v ústach. Vystrašenými očami som hľadal pomoc. Odrazu sa okolo mňa zhŕkli hodovníci, otec ma utešoval, poklepkával po pleci, nič sa neboj, to vydržíš. Sestrička zo zdravotnej služby, ktorú chlapci v dave našli, krv pohotovo zastavila, prst ofačovala, Oto klobásu dojedol a chlebom vytrel papierovú tácku, akoby sa nič nestalo. O chvíľu sme už boli súčasťou tej ľudskej motanice a nezrozumiteľnej vravy, nadšenej z tejto výnimočnej udalosti. Nestranný pozorovateľ by povedal, že o nič nejde, po čase sme na to všetci zabudli, no jazva zostala dodnes a občas mi pripomenie nepríjemnú skúsenosť. Nuž čo, aj to sa stáva, podaj niekomu ruku, odhryzne ti prst… Nový spoločenský systém jedni zatracovali, ale väčšina národa ho trpela, v každom prípade Stropkovu v podobe elektrotechnickej fabriky priniesol prácu a s prácou aj tri desaťročia pokoja a rozkvetu. Vybudovali sa nové byty, školy a škôlky, prišla kultúra i šport, fabrika otvorila svoje brány novým ľuďom, ktorí za tridsať rokov rozvoja mesta prepísali dejiny a vzhľad mestečka viac ako predchádzajúce generácie za sedemsto rokov jeho existencie. Stropkov začal meniť svoj vzhľad, z Hlavnej ulice zmizli kravince, konské povozy a s nimi dotieravý hmyz, vybudovala sa kanalizácia, zaviedol vodovod, ľudia sa začali na seba usmievať, medzi sebou sa priateliť a pomáhať si. Tesla, to bol pojem a teslák bol honor, prestíž mesta pomaly, ale iste stúpala, svet ho už nepoznal ako biedne miesto na zemi, ale ako legendu vo výrobe telefónov. Stropkov vynikol aj na poli športu, najmä futbalisti A. Flešár, A.Pencák, B. Andrejko, A. Rusnák, V. Rusnák, L. Čobej, I. Fatľa V. Gombár, V. Ľuberda, J. Kožlej a iní šírili jeho slávu. Aj ľudia z okraja mesta dostali šancu, starý cigán Mánes sa po biednom lane nemusel spúšťať do kafilérnej jamy modliac sa, aby tam nezostal niekoľko dní a šťastne na povrch vytiahol pár ohlodaných kostí zo stropkovského bitúnku plných červov na obživu svojej rodiny. Mohol pracovať v stavebnom podniku a udržiavať svoj rod na večné časy.Na slová starého otca a tragicko-smiešnu príhodu z pamätných dní nášho mesta som si pri pohľade na buldozéry spomenul viackrát, ale pochopiť ich symboliku sa mi podarilo až teraz, keď stovky mojich rodákov roztrúsených za prácou po svete zabúdajú na svoje korene a hľadajú si obživu ďaleko od domova, ale to je už iná kapitola, ktorú zhodnotia tí, čo prídu po nás.
Miroslav Majerník

redakcia | 22. 7. 2015 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 251x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou