smahu správy

Vianočné vetvičky

Bol predvianočný čas, ale teplomer sa vyšplhal dosť vysoko nad nulu. Katarína bola usmoklená, tak Vianoce mali byť na ľade, ale namiesto snehu bolo len blato. V ruke som niesol asi metrový vianočný smrek. Nebol síce najkrajšie tvarovaný, no manželka minulý rok kúpila umelý, že vraj ekologický, ale vyzeral akoby ho vyrobili z kefy na umývanie fliaš. Chcem mať v izbe kúsok prírody, aj keď možno bude z toho doma vojna.

Ten stromček v ruke ma pichal, ale zároveň aj hrial, malá Blondi poskakovala pri mojej nohe a Ona šla oproti mne. Bola celá v čiernom, príliš štíhla, príliš smutná. Mal som pocit, že svojimi bezodnými čiernymi očami pozerala na mňa alebo skôr až do mňa. Cítil som jej pohľad hlboko vo svojom vnútri, až ma striaslo. Vek som jej nevedel odhadnúť, mohla mať sedemdesiat, ale možno len sedemnásť? Chcel som prejsť na druhú stranu cesty, ale ako na potvoru, autá sa valili z oboch strán. Odvrátil som tvár a snažil som sa rýchlo prejsť pomimo nej, vedľa toho čierneho prízraku. Minuli sme sa a ja som si uľahčene vydýchol.

Neznámej sa však asi zazdalo, že zbadala známu tvár, ktorá prešla okolo nej.
„Verner!“ takmer vykríkla.
Sám neviem prečo, aj keď osloveniu Verner som vôbec neporozumel, no otočil som sa. „Helena?“ spýtal som sa s údivom. Zazdalo sa mi, podľa hlasu, že je to moja manželka, alebo prízrak mojej manželky, ktorý ma prišiel varovať pred tým stromčekom? Dlho sme s neznámou na seba pozerali, nakoniec sme sa bez slova obaja otočili a odišli sme každý svojim smerom. Opäť som si vydýchol, no fenka Blondi, ktorá predtým cupitala pri mne, sa mi medzitým stratila z očí, tak podvedome som na ňu zavolal.

Tajomná pani, asi Helena, počula meno Blondi, opäť sa otočila, dobehla ma a prekvapene sa spýtala:
„Ten pes, to je vlčiak?“
„Kdeže, to je ratlík.“
Neveriacky krútila hlavou.
„Verner?“
„Nie pani,“ odpovedal som, aj keď som stále nevedel, ba ani len netušil, akého Vernera má na mysli.
„Laube?“
„Nerozumiem.“
„Nie ste z Čiech?“
„Nie.“
„Azda Nemec?“
„Nein,“ odpovedal som obľúbenou nemčinou a pozrel sa na ňu veľmi začudovane.
„To nie je možné,“ stále krútila neveriacky hlavou. Ešte aj ten úsmev popod zvláštne, do štvorca tvarované fúzy, má taký nejaký povýšenecky, pomyslela si tajomná dáma o mne.
„Pani, s niekým si ma mýlite, ja som Slovák narodený v poľskom mestečku Dukla, neďaleko našich hraníc,“ chcel som ju trochu nasmerovať, ale zároveň som dúfal, že čím skôr odíde.
„Môžete mi povedať, ako sa volá váš otec?“ položila mi čudnú otázku a táto spomienka na otca ma pichla pri srdci, lebo téma o otcovi bola u nás doma tabu. Vyrastal som len s mamou a starou mamou a vôbec s nikým som sa o otcovi nechcel baviť. Našťastie fenka opäť pribehla ku mne, a tak som to chcel ukončiť.
„Prepáčte pani, ponáhľam sa,“ dával som jej najavo, že náš rozhovor skončil a chcel som odísť.
Neznáma čierna pani pozerala dlho na môj odchádzajúci chrbát a ja som to cítil. Odchádzajúc som sa otočil a len tak podvedome som skôr cítil, ako počul, že len akoby sama pre seba povedala:
„Tak potom nič, dovidenia Verner.“
Asi má tá čierna čarodejka začarovala, lebo som sa pohol nej a spýtal som sa:
„Vy ste naozaj Helena?“
„Naozaj som a vy ste asi jediný človek v tomto meste, ktorý ma spoznal,“ záhadne odpovedala Helena.
Nechcel som sa s ňou rozprávať, ale môj hlas ju pozval do blízkeho parku.

Keď si sadla vedľa mňa na studenú lavičku a pozrela mi do očí, môj pocit neistoty trval aj naďalej, aj keď jej tvár som už vnímal.
„Pani Helena, ja vás nepoznám, určite som vás nikdy nevidel, len hlas máte podobný ako moja manželka a zhodou okolnosti sa tak aj voláte. A vy si ma zrejme mýlite s nejakým Vernerom. Povedzte mi aspoň, kto je ten Verner, kto ste vy a prečo toho Vernera vlastne hľadáte?“
„Blížia sa Vianoce a mne je veľmi smutno. Narodila som sa v tomto meste a chcela by som tu nájsť svoju minulosť, možno niekoho z rodiny. Som Helena, také meno mi dala moja mama, na ktorú si však nepamätám, lebo ma dala do decáku úplne maličkú a odtiaľ si ma adoptovali bezdetní manželia. Nevlastný otec bol vojak z povolania a stále ho prekladali, až sme skončili v Plzni. Potom sa nevlastní rodičia rozviedli, otec odišiel zase k inému vojenskému útvaru, druhá mamka sa opäť vydala a mne sa vojaci stali osudom. Robila som predavačku v kasárenskej arme na letisku, krútili sa okolo mňa vojaci, nakoniec ma zbalil jeden ambiciózny politruk, ktorého tam odvelili hneď po absolvovaní vysokej vojenskej politickej školy a rýchle som sa vydala. Manžel bol vojak oddaný režimu, v ktorom vyštudoval a žil, až prišla minulý rok revolúcia…“
Chcel som trochu prerušiť dialóg, lebo som na jej líci zbadal slzu.
„Váš manžel je azda Verner?“
„Nie, môj manžel bol Július, hovorím, že bol, lebo ste ma prerušili. Prišla revolúcia, jemu sa zrútil svet a …“ a poriadne sa rozplakala.
„Helenka, ak nechcete, nehovorte mi to,“ chlácholil som ju a servítkou som jej utrel tvár. Trochu sa upokojila a pokračovala:
„Našli ho v kancelárii s prestrelenou hlavou, teda on, Verner ho našiel. Bolo veľké vyšetrovanie, no nakoniec mi len sucho oznámili, že vraj samovražda.“
„A kto bol ten tajomný Verner?“
„Nadporučík Verner Laube a bol to najlepší manželov kamarát.“
„A čo ja s ním? Azda sa trochu podobáme?“
„Nie trochu, vy ste ako jednovaječné dvojčatá. Možete mi povedať rok narodenia?“
„1945, tesne po vojne.“
„Tak on bol o rok mladší.“
Odľahlo mi, že dvojčatá byť nemôžeme. Helenka pozerala na mňa a pokračovala.
„Máte rovnaký účes s cestičkou na pravej strane, rovnaké fúzy, podobný hlas a aj on chová psa menom Blondi, len je to vlčiak, to ma zmýlilo. Preto som sa spýtala, že kto je váš otec. Jeho otec bol vraj nejaký nemecký frontový dôstojník…“
Začínal som pomaličky chápať. Mama vždy s obdivom sledovala filmy, kde boli nemeckí vojaci a ja som sa dopočul od starej matere, že pri prechode frontu u nich býval nemecký oficier. A možno sa aj volal Verner, spomínala mi, že bol asi nejaký von a mal aspoň tri krstné mená.
„Je možné, že by som mal azda nevlastného brata?“ spýtal som sa prekvapene.
Helena len pokrčila plecami.
„Možné je všetko. Ja som myslela, že tu nájdem nejakú spomienku, ale všetko je tu pre mňa cudzie, asi tu už nepatrím.“
„Helenka, ak chcete, prevediem vás mestom,“ ponúkol som jej.
„Ďakujem, ale ešte sa pôjdem pozrieť na cintorín, možno aspoň tam nájdem niekoho, koho by som mohla poznať?“
„A máte aspoň nejaké kvety?“
„Nemám a načo? Aj tak by zmrzli…“
Akosi samovoľne som odlomil dve vetvičky zo smrečka a podal som jej ich. Niečo zamrmlala, čo znelo podobne ako ďakujem.
„A koho vlastne hľadáte?“
„Niekoho s takým priezviskom, ako som mala kedysi ja.“
„Aké to je priezvisko?“ zo zvedavosti som ešte chcel vyzvedať.
Pani Helena to asi už nevnímala, otočila sa a odchádzala.

Pozeral som na ňu, ako pomaly kráča hore kopcom smerom na cintorín. Videl som len jej čierny chrbát, ktorý postupne splýval s černotou cintorína a opäť sa mi z pamäte vymazala jej tvár. Prišla do nášho mesta, lebo chcela odhaliť svoju minulosť a nechtiac asi poodhalila moju, pred ktorou mám stále rešpekt…

Pozrel som na trochu oblámaný smrečok, odlomil som ešte jednu halúzku a zvyšok som zapichol do opusteného záhona, ktorý v jari zdobili pestrofarebné tulipány, možno sa niekto poteší pohľadom naň. Doma budeme mať ten umelý stromček, veď je vlastne celkom pekný, teda aspoň manželke sa páči a mne vôňa ihličia z tej jednej smrekovej halúzky aspoň trochu pripomenie les. Keď pôjdeme na Vianoce zapáliť sviečky na hroby svojich blízkych, možno na niektorom hrobe nájdem aj dve vianočné vetvičky.
Fero Vašš

redakcia | 24. 12. 2014 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 167x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou