smahu správy

Stropkovské rukovanie do Veľkej vojny a návrat po šiestich rokoch

28. júla uplynulo sto rokov od vypuknutia Veľkej vojny, po roku 1939 známej ako prvá svetová vojna. Prvý ozbrojený konflikt globálnych rozmerov negatívne poznačil aj severovýchod Slovenska i stropkovský okres, ktorým opakovane prešiel front. V najbližších dvoch vydaniach Spektra vám pri príležitosti storočnice začiatku I. sv. vojny prinesieme úryvok z rodinnej kroniky Stropkovčana Miroslava Majerníka, ktorého starý otec František Materňák (* 1893 – † 1973) zažil jej hrôzy na vlastnej koži ako vojak rakúsko-uhorskej armády.

Bolo augustové predpoludnie roku 1914, mladý dvadsaťjeden ročný murársky tovariš, práve na lešení zakladal roh budúceho domu známeho stropkovského remeselníka, remenára Františka Rotha, keď majster Hlavaj zdola zavolal: „Franc, máš zísť dole, hľadajú ťa pani z mestského domu.“ „Keď hľadajú, tak hľadajú, idem,“ povedal si iba tak pre seba a zoskočil z lešenia. „Vy ste Franc Materniak z Rymanova, narodený vtedy a vtedy…?“ spýtal sa ho piskľavým hlasom malý neduživý mestský zriadenec. „Áno a čo ma byť?“ „Tu mi to podpíšte.“ Franc si inštinktívne utrel ruky do nohavíc a podávanou tužkou načarbal svoj podpis k radu ďalších zväčšia trojkrížikových. Zriadenec mu podal obálku, ktorú prácne vyhľadal vo veľkej koženej kabele. Zamrazilo ho; pochopil koľká bije. Veď vyhláška o mobilizácii a prevolanie cisára k svojmu ľudu bolo na mestskom dome vyvesené už pred týždňom. Prví nastupovali mobilizovaní už vyslúžilí vojaci mladších ročníkov, nováčikovia mali isť až neskôr. Zhŕkli sa k nemu ostatní spolupracovníci, potľapkajúc ho po pleci, nech sa pozrie, kam to dostal. Roztrasenými rukami otvoril bledomodrú úradnú koperdu, v ktorej predpokladal povolávací rozkaz. Zrak mu skĺzol na miesto nástupu a čas. Dlho prechádzal po hnedastom papieri s krasopisne napísaným menom, dátumom narodenia, miestom a časom nástupu. Budúci vojak c.k. armády Jeho Veličenstva cisára Františka Jozefa, začal nahlas čítať: C.K. dragoner regiment, No.12 kasárne Olomouc, nástup a odchod v osem hodín zajtra ráno pri mestskom dome.
Do Rymanova už nestihol, aby sa tam rozlúčil s najbližšími, iba odkázal po známom, že narukoval a že sa mamke, vdove, ozve. Ešte ten večer si zobral svoje veci, rozlúčil sa s domácimi a zašiel na majer k svojej slečne zo známej stropkovskej rodiny. Tam si uložil svoj skromný majetok: svadobný oblek, ktorý nedávno kúpil v Pešti a už nestihol využiť, topánky, košele a iné drobnosti s tým, že po krátkej vojne sa po nich vráti a sľub, ktorý dal svojej milej, dodrží. Posledná noc ešte civila Franca bola bez spánku. Vedel, že ho povolajú, lebo na asentírke pred rokom dostal najlepšie hodnotenie A, schopný vojenskej služby, ale že hneď do vojny a tak skoro s tým nepočítal.
Plač odprevádzajúcich mamiek, otcov, frajeriek a kamarátov sa miešal so spevom odvedencov. Verejný priestor na veľkej ploche pred mestským domom bol plný ľudí, snáď tam prišiel celý Stropkov. Huriavk davu bolo počuť už z diaľky, do toho sa miešali ojedinelé výkriky na slávu cisára pána. Z uličky od cintorína sa blížil Franc, vyobliekaný v novom šviháckom hnedom obleku s pinčom na hlave a s dreveným kufrom na pleci, akoby ani nešiel na vojnu. Podišiel k malej tribúne, na ktorej stál miestny policajt a pobádal dav k striedmosti, a zamiešal sa do davu. S frajerkou, jej otcom a kamarátmi zo stavby sa rozlúčil ešte doma. Cítil, že slečna je tu niekde nablízku, ale nevidel ju, nechcel… Chcel, aby v jeho spomienke nebola smutná, veď mu to sľúbila, že vydrží a počká. Odvedenec, zajtra už vojak akosi nepočúval vzletné rozlúčkové reči stropkovského starostu Žanonyho o budúcom hrdinstve. Neprijal ani ponúkanú fľašu kontušovky budúceho spolubojovníka. Obzeral po okolí, lúčil sa pohľadom s mestom a jeho ľuďmi. Ani v najhlbšej myšlienke si nepripustil, že to bude tak na dlho. Feldvébel, ktorý to tu organizoval zavelil: „Odvedenci nástup!“ Furmanské vozy stojac obďaleč ovenčené pestrofarebnými papierikmi sa začali plniť rozjarenými, trocha pripitými mladými mužmi, ktorých staručký cisár pán povolal na pole cti a slávy. Za pokrikov odprevádzajúcich a ich sĺz sa ozdobené vozy pohli dolu hlavnou ulicou k Prešovu. Hudba sa strácala, deti bežiace za vozmi a rozheganú jazdu po rozbitej ceste budúci vojaci ani nevnímali, iba pár z nich si pripomenulo skutočnosť, keď sa za obzorom strácala stropkovská kostolná veža. Spev ustával, podriemkavajúci odvedenci svoju pozornosť zbystrili až keď prechádzali nejakou dedinou s krčmou. To museli furmani zastaviť a úctivý žid krčmár si mädlil ruky.
Neskoro popoludní ich privítala prešovská železničná stanica. Tu už bolo rušno, civili, vojaci, poľní žandári s puškami s nasadenými bajonetmi sa miešali s novo príchodzími budúcimi vojakmi. Vojenský zriadenci zoraďovali odvedencov do vagónov podľa miesta určenia. Vznikal chaos, zriadenci vykrikovali po maďarsky alebo nemecky, ale prostí chlapci z dedín im neraz nerozumeli. Po nejakom čase bol ešalon nastúpený a mohol sa vydať na cestu. Rušeň sa pohol, vagóny zaškrípali, pár chlapcov v bielych dedinských gatiach zmĺklo, len mestskí skúsenejší sa bavili ďalej. Boli medzi nimi aj takí, čo prvýkrát videli takú veľkú „mašinu“, ktorá svojou silou zatienila všetko, čo doposiaľ poznali. Za oknami sa mihali polia, lesy, domy, ale aj celé mestá. Poprad, Žilina, Moravská Ostrava, v týchto mestách vlak zastavil, časť odvedencov vystúpila a noví sa pridali. Olomouc ich privítal na druhý deň popoludní. Vlak zastavil, slovenskí a pár poľských mládencov začalo vystupovať. Vojenský emisári vyvolávali odvedencov po mene. Začal nástup, eskorta ozbrojených poľných žandárov zoraďovala nováčikov do štvorstupu ešte na nástupišti. Rozospatí, a niektorí aj alkoholom rozjarení, len ťažko chápali, čo od nich tí vojaci v sivozelených uniformách chcú. Krik a pár kopancov ich zrovnal tak, že mohli vyraziť. Mladý Franc vyobliekaný ako pán, keďže dobre vedel po nemecky, s nástupom problém nemal. Pochopil a zaradil sa, ale to sa nepáčilo feldféblovi ktorý si ho splietol z dôstojníkom na dovolenke a vehementne po maďarský sa dožadoval, že pre dôstojníkov je pripravený pred staničnou budovou koč a tak sa mu neprotivil a uposlúchol..
V spoločnosti veselých budúcich záložných dôstojníkov dorazili do kasární. Franc už nemyslel na nič. Minulosť zanechal tam doma, s civilom sa poslednýkrát rozlúčil, keď balil svoje veci do vojenského vreca, ktoré už nikdy nevidel. Stratili sa tak, ako tisícky tých, ktorí v tento deň začínali svoju vojenskú púť. Nebolo času myslieť, udalosti tohto dňa sa zrýchlili, lekárska prehliadka, fasung vojenskej uniformy, skromná prvá štátna večera a spánok. Nasledujúce ráno už to nebol civil, ale vojak dragún. Rakúsky dragún, to bol v armáde pojem. Začínal mať pocit hrdosti, že sa ocitol práve tu, medzi vyvolenými. Spomenul si, ako pred tromi rokmi ako osemnásťročný mládenec na vlastné oči videl rakúskych dragúnov v akcii. Bolo to pri veľkých cisársko-kráľovských manévroch, ktoré sa uskutočnili v okolí Stropkova pod vedením nasledovníka trónu Ferdinanda ď Este, ktorého zavraždenie prinieslo tu poctu bojovať za cisára pána.
Nástup na vojnu
Po narukovaní do Olomouckých kasárni bol Franc Materniak, rodom Poliak bývajúci v Stropkove, pridelený k jazdectvu, čo v tom čase bola vojenská elita. Dragúnsky pluk číslo 12 dislokovaný v Olomouci a Bzenci pripravoval nové zálohy vojakov k bojovému nasadeniu na front. Pluk sa skladal z vojakov rôznych národností. Najviac tam boli zastúpení Česi, Nemci a vybraní Uhri, do ktorého spadal aj vojak poľskej národnosti Materniak, ale všetci boli „austriaci“- Rakúšania. Bojové jednotky dragúnov v počte štyroch eskadrón už zaujali bojové postavenie na východnom fronte v Haliči. Boli súčasťou 20. jazdeckej brigády, ktorá spadala pod 7. jazdeckú divíziu. Divízia bola súčasťou prvého armádneho zboru, prvej rakúsko-uhorskej armády. Veliteľom pluku v čase, keď doňho narukoval vojak Franc Materniak, bol plukovník Nikolaus Karapancsa Edler von Kraina.
Po základnom jazdeckom a odbornom vojenskom výcviku bol v polovici októbra roku 1914 nasadený na východnom fronte do bojov v Haliči za karpatským oblúkom. Tu sa bojovalo proti Rusom („moskaľom“, ako sa im hovorilo vo vojenskom žargóne), ktorí z východu zaútočili na monarchiu. Zúčastnil sa celého vojnového ťaženia od ústupu a zadržania útočiacich ruských jednotiek, ktoré prenikli až za Karpaty na územie dnešného Slovenska, od Medzilaboriec po Starú Ľubovňu, až po ofenzívu rakúsko-uhorských vojsk v roku 1915, ktoré ruskú armádu vytlačili naspäť za Karpaty. Na fronte prežil prvé vojnové Vianoce a studený a zasnežený Nový rok, keď ešte všetci verili, že vojna sa zanedlho skončí a oni pôjdu čoskoro domov. S nostalgiou si spomínal na Veľkú noc 1915, kedy bolo vyhlásené prímerie, ktoré ruská strana nerešpektoval a provokovala občasnou paľbou na rakúske postavenia. Do zákopov k ich bunkru za delostreleckej kanonády prišiel veliaci generál s niekoľkými dôstojníkmi a priniesol košík veľkonočných dobrôt. Niektorí z vojakov ani nestačili svoj prídel veľkonočnej šunky a vajíčka dojesť, keď vybuchol granát a polovička bunkra bola mŕtva. Medzi nimi aj generál.
Začiatkom roku 1915 začala rakúsko-uhorská armáda na východnom fronte masívny tlak na postavenie ruských vojsk pod vedením generála Alexandra Brusilova. Útočili na ich postavenia s cieľom vytlačiť útočníkov čo najhlbšie do nepriateľského územia a práve v tom čase sa to stalo. Veterán a ostrieľaný frontový vojak, rakúsky dragún Franc Materniak v oblasti Karpát, padol pri prieskumnej akcii do zajatia. Stalo sa to pri ústupe jeho oddielu z bojového postavenia, keď jeho kôň neudržal tempo a spadol na obyčajnom dedinskom plote. Zajala ho prenasledujúca patrola donských kozákov. Počas tejto trojdňovej ofenzívy, keď bol prelomený front, padlo do ruského zajatia týždeň po jeho zajatí vyše dvestotisíc rakúsko-uhorských vojakov a dôstojníkov. Mladý rakúsky dragún v novej, prednedávnom vyfasovanej uniforme, sa stal ozdobou zajateckého tábora. Svetlomodrá vojenská blúza a červené priliehavé nohavice vo vysokých jazdeckých čižmách ho predurčili ako trofej, s ktorou sa správa zajateckého tábora rada pred miestnym obyvateľstvom pochválila. Nestávalo sa často, aby elitný vojak nepriateľa padol za takých banálnych okolností do zajatia. Je pravdou, že v tom čase sa nepriateľskí vojaci z jednej alebo z druhej strany sami vzdali, aby sa ich frontové utrpenie čím skôr skončilo, ale tých si veľmi nevážila ani jedna strana.
Podľa jeho dojímavého až realistický vykresľujúceho rozprávania o fronte, bojoch a utrpení vojakov sme sa neraz my, malí poslucháči, usmievali a neverili, že vojna je taká ukrutná, že tí parádni vojačikovia nie sú iba figúrky generálov, ale živí ľudia, ktorí sa navzájom v mene čohosi nepochopiteľného vraždia. Tridsaťdvakrát sa zúčastnil v bojovej akcii a šťastie stálo pri ňom. Bol niekoľkokrát zranený, za čo si vyslúžil aj vojenské vyznamenanie s obrázkom cisára Františka Jozefa II.
Následná časť života vojenského zajatca Franca Materňaka, o ktorej zo zanietením rozprával, sa odohrávala v ruských zajateckých táboroch od Moskvy, cez Sibír, strednú Áziu, až po návrat domov. O tejto etape jeho vojenského života sa dočítate v druhej časti rozprávania v najbližšom vydaní Spektra.
Miro Majerník

redakcia | 20. 8. 2014 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 207x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou