smahu správy

Poznávajme minulosť, krajšou bude budúcnosť

V spojení s obrodným procesom Rusínov v novovzniknutej Slovenskej republike som si zaumienil zrekapitulovať do určitej miery ich životnú púť v tesnej spolupráci so Slovákmi, v najdôležitejších sférach, zvlášť na nive školstva. Vážení starší i mladší kolegovia – učitelia, pozrime sa spätne, ako prebiehal rozvoj slovenského a zvlášť rusínskeho školstva vo vzájomnosti (ťahaním za spoločný koniec) počínajúc buržoázno-demokratickou revolúciou v rokoch 1848 – 1849 až do rozpadu Rakúsko-Uhorska.

Ako je známe, naznačená cesta sa ukazovala v jednotlivých jej obdobiach tŕnistou, ale i svetlo-jasnou, hlavne v druhej polovici XIX. a začiatkom XX. storočia. V miernôsmych rokoch školy obidvoch národov nadobúdajú ľudový charakter. Vtedajšia vláda chtiac-nechtiac pristupuje ku kompromisu a povoľuje zriadenie ľudových škôl a začína s rozširovaním osvety, kultúry. Pioniermi kultúrno-národnostného zlepšenia Slovákov sa stávajú Ján Francisci (1822 – 1905), Štefan Moyses (1797 – 1869) a Karol Kuzmány (1806 – 1866). U Rusínov dominuje tiež trojica: Adolf Dobrjaňskij (1817 – 1901), Alexander Duchnovič (1803 – 1865) a Alexander Pavlovič (1819 – 1900). Spomenuté osobnosti boli vysokovzdelané, politicky aktívne, ba aj celému slovanskému svetu známe. Napríklad v petícii prečítanej Hurbanom na Slovenskom zjazde v Prahe Dobrjaňskij vysunul požiadavky Rusínov. Išlo o uznanie rusínskej národnosti v Maďarsku, zavedenie materinského jazyka v školách a dať učiteľom práva, vrátane materiálneho zabezpečenia. Spomenuté slovenské trio bojuje za zriadenie Matice slovenskej vo Viedni i Pešti. Napokon Moyses je zvolený na prvom valnom zhromaždení za jej predsedu. Slováci sa najviac zblížili s Adolfom Dobrianskym, s ktorým si navzájom pomáhali. Takže na prvom matičnom zhromaždení ho zvolili za člena výboru MS. I pre slovenské rusofilstvo Dobriansky bol dôležitý. Dokonca Hurban mu venoval svoje Piesne i almanach Tatran mu bol darovaný. Aj Ľudovít Štúr v Orle tatranskom uverejňoval Nosákov cestopis z Podkarpatskej Rusi. Hoci peštiansky Hirlap ho zastrašoval, odpovedal: „Teraz každý národ pod milostivou berlou vlády rakúskej život svoj národný rozvíjať môže.“ Škoda, že Rusíni nemali vtedy časopis, noviny svojho duchovného života. Dobriansky bol na strane Štúrovej jazykovej reformy. Nachádza podporu od Duchnoviča, Pavloviča i Popradova. Pomoc čaká od Matice i z Obščestva Vasilija Velykoho v Užhorode. Bohužiaľ, že Dobrianskeho zaskočilo pozvanie Rakúšanmi ruských vojsk od Mikuláša I. pre utlmenie revolúcie: presvedčil sa, že títo slavianofilom nepomôžu. Významnú úlohu v tom čase zohráva Alexander Duchnovič, ktorý o. i. robí archivára v Prešovskej biskupskej kancelárii. Za „neposlušnosť“ biskup Tarkovič ho posiela za administrátora do Beloveže. Odchádza ešte do Užhorodu za konzistoriálneho notára Mukačevského biskupa. Tu študuje aj archívne materiály a využíva knižnicu. V 1844 roku menovaný kanoníkom prešovského katedrálneho chrámu, kde začína kultúrno-osvieteneckú, pedagogickú, literárnu a vydavateľskú prácu. Duchnovič zriadil ponad 70 škôl, napísal a vytlačil pre deti Knižicu čitaľnu dľa načinajuščich, napísanú azbukou v materinskom jazyku, pre učiteľov Národnú pedagogiku, pre veriacich Chlieb duše, almanach Pozdravlenije Rusínov, národné kalendáre, Mesiacoslovy, divadelnú hru Dobroditeľ perevyšajet bohatstvo. V rokoch 1862 – 1865 o. duchovný spolupracuje s Alexandrom Pavlovičom. Vtedy v obecných školách deti sa učili prevažne cirkevným predmetom, materinský jazyk, aritmetiku i zemepis a dejepis. Učebnice sa vydávali v Prešove, zvlášť Bukvar (Šlabikár) – 1. vydanie 1847 r. Už aj v Učiteľskom seminári dvojročnom všetky učebné predmety bežali v rusínskom jazyku. Alexander Pavlovič v r. 1864 prichádza na faru vo vtedajšom Vyšnom Svidníku. Pavlovič píše poézie Otečestvo (Vlasť), Čestnyj Rusnak z Makovyci rozdumuje v Ameryci a množstvo básničiek odzrkadľujúcich život vtedajšieho obyvateľstva na Mokovici. Mnohé jeho poézie sú zhudobnené, napríklad Ako murovali bielu Makovicu. Začo si vyslúžil pomenovanie Makovický solovej (slávik).
Koly murovali bilu Makovicu,
Honyly na paňske ubohu vdovicu.
Jednu nedileňku muža pochovala,
druhu nedileňku syna porodyla.
Na jedňij ručeňci synočka trymala
a z druhov ručeňkov kamiňa davala:
Murujte, muľare, bilu Makovycu,
nehoňte na pole ubohu vdovicu!
Plavaj, synu, plavaj po tychim ozeri,
ne zaznav ty otca, ne zaznaj matery.
Otca ty ne zaznav, bo ti ho Pan Boh vzav,
matery ne zaznaš, bo ťa utopyla.
Za čias bohosloveckých štúdií v Trnave zoznámil sa s mladými patriotmi, ako Ján Palárik, Martin Hatala, kodifikátor slovenského pravopisu. Ovplyvnila ho aj Sládkovičova Marína. Priatelil sa aj so slovenským spisovateľom Jonášom Záborským. K plejáde Pavlovičových priateľov patril aj slovenský poet Bohuš Nosak – Nezabudov, zberateľ šarišského folklóru. Svoju pozemskú púť Alexander Pavlovič ukončil 25. decembra 1900 vo Svidníku, kde je pochovaný. Tam má zasvätený pomník od akademického sochára Fraňa Hibalu, rodáka z Krajnej Poľany. Pomníček mu stojí aj na miestnom cintoríne pre gréckokatolíckom chráme sv. Paraskevy vo Svidníku a v interiéri je nainštalovaná pamätná tabuľa. V druhej polovici XIX. storočia rozvoj škôl pokračuje. Národ si začal uvedomovať svoju národnosť a potrebu škôl. Napríklad, Július Stavrovský – Popradov (1850 – 1899) ako 6-ročný navštevuje ľudovú školu v Suline. Vyučuje ho Vasiľ Sipko, ktorý v Bukovskom monastyre naučil sa za spevca -.učiteľa. Ktorého úlohou bolo naučiť zverencov čítať, písať, počítať, osvojiť základy náboženstva, biblickú históriu, cirkevnému spevu a čítať Apostol. Po maturite (1868) študuje nejaký čas na budapeštianskej univerzite, kde v 1874 r. absolvuje Centrálny seminár. Pre nezhodu s mukačevským biskupom odišiel do Moskvy vyučovať na gymnáziu. Netreba zabúdať, že v Habsburgskej monarchii (Uhorskej Rusi) v druhej polovici XIX. storočia národnostné menšiny v čele s gréckokatolíckymi kňazmi bojovali za svoju národnosť, kultúru i jazyk. Čiže vtedy Stavrovský bol dejateľom kultúrno-národnostného obrodenia. Napísal slavianofilské básne, ako Ku klebetníkom našim, Po návrate do vlasti, Spiš. Zdôrazniť treba, že jeho prvým kňažským miestom bola Jarabina, lenže o rok sa dostal do Prešova – do biskupskej kancelárie. Roku 1873 zásluhou Dobrianskeho odchádza za kňaza do Čertižného v blízkosti Medzilaboriec. Dňa 27. marca 1899 zomiera na zápal pľúc. Pochovaný je v Čertižnom, neďaleko od hrobu A. Dobrianskeho. Je prirodzeným javom, že žijeme v prítomnosti. Lenže treba nám poznávať minulosť. A na nej stavať budúcnosť humánnejšiu a mravnejšiu – obrazne povedané – taký by to mal byť rámec skutočnej demokracie. Z toho vyplýva aj všeobecne platný Komenského pedagogický princíp – každý žiačik racionálnejšie i ľahším spôsobom zvládne komunikáciu v cudzom jazyku, ak ovláda materinskú reč, ako jeho celoživotnú pútničku. Lebo iba v nej myslí a sníva. Ale kde sme v prítomnosti?! Denno-denne počúvame otrepané „vlastenecké klišé“ hejslováci aj v súvislosti s takzvaným jazykovým zákonom v SR ako členom EÚ. Nebolo by rozumnejšie, aspoň pred propagovanými parlamentnými voľbami, zadumať sa nad vytvorením takého lingvistického zákona, aby deťúrence každej z 13 minorít začali od septembra sa povinne vyučovať aspoň na I. stupni ZŠ materinský jazyk a kultúru. Preto konajme rozumnejšie pred významným Dňom učiteľov.
Mgr. Ján Hríb

obrazek

redakcia | 17. 3. 2010 | Spravodajstvo z regiónu, Súťaž dopisovateľov | Odkaz na článok | | 856x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou