smahu správy

Obleč si rúcho dôstojné - výstava liturgických rúch v Kaštieli Stropkov

Oblečenie je znakom civilizovaného človeka. Od praveku sa ľudia odievali nielen z praktických dôvodov ochrany pred chladom, ale veľmi skoro aj z túžby po kráse a módnosti. Postupne odev nadobudol svoju všednú podobu pracovného oblečenia a sviatočnú variantu slávnostného rúcha, ktoré symbolizovalo úctu k posvätnosti miesta a zároveň bolo aj vonkajším výrazom túžby po skrášlení vnútorného človeka.

Symbolika odevu je v ľudských dejinách oveľa silnejšia ako ju vnímame dnes. V Starom Zákone bolo predpísané, aké majú byť bohoslužobné rúcha. Mali sa užívať len pri obradoch a uschovávať vo svätom stánku. Aj starí Gréci vyžadovali zmenu oblečenia pri bohoslužbe, a to nielen u kňazstva. Každý človek vstupujúci do chrámu si zobliekol svoje šaty, vykúpal sa v tečúcej vode a obliekol sa do čistých šiat na znak toho, že pred vstupom do chrámu zanecháva starého človeka. V kresťanstve sa symbolika bieleho rúcha dodnes využíva pri krste v podobe bielej košieľky. Dospelí krstenci boli v minulosti oblečení do bieleho rúcha počas celej oktávy po krste. Je teda len prirodzené, že odev kňaza pri liturgickom slávení v sebe ukrýva tiež bohatú symboliku.
V prvotnej kresťanskej Cirkvi sa liturgický odev veľmi nelíšil od ostatných. Bol to bežný profánny odev vtedajšej spoločnosti. Jednotlivé súčasti neskoršieho liturgického rúcha vznikali z antických odevov – kazula (ornát) vznikla z paenuly, alba z tuniky atď. Liturgické rúcho sa začalo rozvíjať po konštantínovskom obrate, ale až do 5. storočia nebol žiadny predpísaný liturgický odev. Často sa používala biela farba, ako farba krstná. Od 6. storočia cirkevná hierarchia používa odev, ktorý sa nosil na cisárskom dvore. Svoju ustálenú podobu nadobudol liturgický odev až v 9. storočí. V 11.stor vznikli modlitby pri obliekaní šiat. V stredoveku sa na rúchu zobrazovali rozličné motívy, čím sa stalo do istej miery Bibliou pre tých, čo nevedeli čítať. V baroku je cítiť veľké úsilie, aby sa duchovné posolstvo vnímalo všetkými zmyslami – v hudbe, architektúre i výtvarnom umení. Súčasťou tejto pompy boli aj kňazské rúcha. Niektoré z nich sa vyšívali zlatými niťami či ručne tkali. Napriek tomu, že boli veľmi vzácne, po 2. vatikánskom koncile sa prestali používať a mnohé z nich sa spálili. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) priniesol výraznú zmenu v odievaní kňazov. Presadzoval, aby sa ornáty vrátili do svojej pôvodnej striedmejšej podoby. Preto sú dnešné ornáty chudobnejšie. Ich hlavnými ozdobami má byť forma, použitá látka a liturgická farba. Farby nadobúdajú v liturgickej symbolike význam od 9. storočia, ale až pápež Inocent III. v 13. storočí zaviedol pravidlá základných liturgických farieb, ktoré majú účinnejšie objasniť povahu slávených tajomstiev viery: čiernu, ktorá vyvoláva smútok, červenú, ktorá evokuje lásku ale aj krv, ktorú z lásky prelial Kristus, slávnostnú bielu a zelenú, pripomínajúcu všetko živé. Napokon všeobecné smernice rímskeho misála uvádzajú základnú zostavu liturgických farieb: bielu, červenú, zelenú, fialovú, čiernu a ružovú. Zlatá a strieborná nahrádza všetky farby okrem fialovej. V niektorých krajinách, napríklad na Slovensku je možné používať aj belasú farbu.
Vo východnom obrade je v používaní liturgických farieb väčšia voľnosť ako v západnom. Bohoslužobné knihy hovoria o svetlých a tmavých farbách. Svetlé rúcho môže mať rôzne odtiene, ale biela farba má prevažovať. Používa sa na sviatočné dni. Tmavočervené, bordové či fialové rúcho je určené na pôstne dni a tmavé na dni zádušné. Na sviatok Zoslania Svätého Ducha sa používa rúcho zelenej a na mariánske sviatky modrej farby.
Ako symbol dôstojnosti osoby zasvätenej Bohu musí byť rúcho posvätené. Kňaz pri slávení liturgie nevystupuje ako súkromná osoba. Zastupuje Krista – Veľkňaza, čo zvýrazňuje aj liturgické rúcho a jeho farba.
Náboženský život a s ním spojené liturgické slávenia v latinskom i byzantskom obrade sú neodmysliteľnou súčasťou života v našom regióne. Krajské múzeum v Prešove – Kaštieľ Stropkov preto pripravilo výstavu pod názvom Obleč si rúcho dôstojné, ktorá predstavuje krásu liturgických odevov oboch obradov. Vyše pol stovky exponátov pochádza z darov rímskokatolíckej farnosti v Ražňanoch (od vdp. Pavla Bugoša, ktorý pôsobil aj ako kaplán v Stropkove), z farnosti v Holčíkovciach, z darov gréckokatolíckych farností Stropkov (Kláštor otcov redemptoristov), Miňovce, Matiaška a z výpožičky farnosti Banské. Početné exponáty novších liturgických rúch latinského obradu sú z pozostalosti stropkovského rodáka vdp. Petra Gostiča, za čo patrí veľká vďaka jeho rodine.
Unikátnymi exponátmi výstavy sú vzácne výpožičky z Gréckokatolíckeho arcibiskupského úradu v Prešove – čierna mitra bl. o. biskupa Petra Pavla Gojdiča, tkaný biskupský omofor (svetlý) bl. o. pomocného biskupa Vasiľa Hopka a zlaté liturgické rúcho gréckeho typu Dr. Mikuláša Russnáka, generálneho vikára (1918 – 1927).
Výstava je sprístupnená od 14. júna 2019 do 15. septembra 2019. Počas jej trvania sa uskutoční rovnomenné sprievodné podujatie, kde sa podrobnejšie vysvetlí symbolika liturgických odevov a liturgických farieb. O termíne podujatia budeme včas informovať.
PhDr. Mária Kotorová Jenčová, PhD., Tripolitana – Kaštieľ Stropkov

obrazok obrazok obrazok

redakcia | 21. 6. 2019 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 55x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou