smahu správy

Sprisahanci 11

Pokračovanie poviedky
Jánus stojaci v strede uhorských veliteľov drgol do Perínského a hlasno, aby ho v tom hurhaji bolo počuť zvolal.
„Tak toto je náš kráľ, môj pane“, Mikuláš ustarostený sledujúc tento preňho čudesný sprievod nadhodil priezor, aby ho bolo lepšie počuť zakričal.
„Zdá sa mi, že je príliš mladý, aby viedol takú dôležitú dobyvačnú vojenskú výpravu.
„Mladý je, ale vzdelaný, ma najlepších učiteľov, vo vojenskom umení skúsený, skromný, na vojenských výpravách na rozdiel od svojich rytierov spáva na prostej zemi medzi vojakmi, od malička vedený aj so svojim starším bratom k tomu, že raz bude kráľom“, oponoval mu k jeho mladosti odpoveďou Jánus. Mikuláš pozrel na Rajmunda, ten iba prikývol, ale do rozhovoru sa nezapojil a tak sa obidvaja velitelia uspokojili, čo im o kráľovičovi povedal Jánus. Kráľovičova suita pred nastúpenými uhorskými bandeleriami zastala. Kráľovičov žiarivý palcát, ktorým pozdravoval nastúpených, odrážajúc jas v slabom jesennom slnku oslovil vítajúcich vojakov a ľubovianských mešťanov. „Sláva kráľovičovi Kazimírovi,“ ozývalo sa z hrdiel vojakov a prizerajúcich.
„Aha, tam nám niekto dáva znamenie,“ keď Jánus postrehol dvihnutú ruku jedného z vojakov z kráľovičovho sprievodu.
„Veď je to priateľ Lorenc Rymanovský“, vykríkol Mikuláš a dvihnutou pravicou opätoval jeho pozdrav. Dav na znamenie jedného z jeho sprievodcov zmĺkol, kráľovič spokojný s uvítaním ich krátko pozdravil. Kňaz Dlugoš jeho spovedelník a duchovný pastier, ktorý sedel vedľa kráľoviča, vojskám a ľuďom požehnal v mene Boha pána nášho, predniesol krátku latinskú reč. Na znamenie vítajúceho grófa Šimona Novovestského, miestodržiteľa starostov trinástich spišských miest patriacich pod poľskú korunu, kráľovský sprievod sa pohol hore kamenistou cestou k hradu. Vtedy z kráľovičovho sprievodu sa oddelili dvaja rytieri. Otočili svoje kone a klusom cez lúku zamierili k uhorským pánom a ich vojakom. Jánus keď zbadal, že od voja sa oddelili dvaja jazdci vyrazil im naproti, v polovičke sa otočil a spolu rezkým cvalom prirajtovali k uhorským veliteľom. Prichádzajúci muži sa zdvihnutím ruky zvítali, už ako starí známi, ktorých spája spoločný osud. Keď sa kráľovská suita vzďaľovala k hradu, k zoradisku začali prichádzať ľahko pestrofarebne odetí kráľovskí jazdci so svojimi kapitánmi a zástavníkmi, začali zapĺňať po odchádzajúcej kráľovskej suite vyprázdnený priestor muži stojaci v jednom šíku, spozorneli.
„Toto je hlavná sila našej kráľovskej armády, stála rýchla ľahká jazda s vytaseným mečom ohromoval Uhrov rytier Lorenc. „Tam tí páni za nimi sú litovskí a švédski žoldnieri“.
„Oni sú zárukou nášho úspechu,“ snažiac sa doplniť svojho spoločníka rytier Zbigniew z Lešna. Muži nehybne stáli, pozorovali valiace sa davy.
Po jazde, keď nastupovali, bandeléria pešiakov so svojimi veliteľmi naverbovaných zo všetkých poľských vojvodstiev, diskrétne zatiahol Mikuláš oboch poľských rytierov stranou od svojich veliteľov.
„Páni, mám zlú správu,“ oslovil oboch Mikuláš. „Včera mi bol poslom doručený list od manželky, ktorá je aj s celou rodinou a služobníctvom pod ochranou môjho brata v trebišovskej pevnosti. Brat mi v jej liste oznamuje, že pred týždňom sa sústredili pod pevnosťou jazdci Hornouhorského kapitána Blažeja Maďara a vypytovali sa na mňa kde som. Vyhrážali sa bratovi, keď zradím kráľa a pridám sa k vzbúrencom, skonfiškujú rodové panstva, dobyjú Trebišov a zbúrajú ešte nedokončenú pevnosť Stropkov.“ Lorenc sa skúmavo pozrel na Mikuláša, zdal sa mu z tejto novej situácie, aj keď to nechcel prejaviť, celý ustráchaný.
„Kazimír o tom už je svojimi zvedmi na budinskom kráľovskom dvore informovaný, že sprisahanie proti Matejovi je niekde z vášho okolia prezradené. Vieme aj to, že kráľ Matej proti nám pripravuje obranu, ale nemá šancu. Vojsko, ktoré narýchlo presunul od osmanských hraníc vojvoda Čupor, nedosahuje ani polovičku našej sily,“ uisťoval Mikuláša rytier Lorenc. Pri zmienke, že niekde od vás je sprisahanie odhalené, znovu otriaslo Mikulášom, pozrel skúmavo na Lorenca, ale ten ďalej pokračoval v presvedčovaní svojho spoločníka, že je všetko v podstate v poriadku.
„O tri dni sa presunieme pod hrad Šariš. Tam sa k nám pridajú mestá a niekoľkí zemplínski a šarišskí veľmoži. Takže, pán Mikuláš, žiadne obavy. Do Kračúna sme hotoví a teraz poďme sa pozrieť na našich strelcov,“ vyzval malú skupinku rytierov Lorenc.
Poslední pešiaci opúšťali lúku a odchádzali na svoje zoradište, nastúpili strelci, tridsať ťažkých húfnic, ťahaných veľkými štajerskými koňmi. To vzbudilo rešpekt všetkých. Nakoniec celý tento sprievod ukončili vyše stovky ťažkých oplachovaných vojenských vozov, ťahaných vypasenými a mocnými volmi, naložené výzbrojou, mŕtvym proviantom s húfom obslužných vojakov, ich žien a odrastených deti poháňajúcich stádo bučiacich kráv a mekotajúcich ovci. Všetci bez rozdielu postavenia sa disciplinovane zoraďovali tak, ako prichádzali podľa pokynov na organizáciu vyčlenených vojakov a vybraných miestnych mešťanov do predom pripravených, veľkými drevenými kolíkmi označených priestorov dočasného táboriska. Uprednostní boli rytieri, ťažkoodejci. Tí zaujali najvýhodnejšie miesto, rovinaté miesto na ľavej strane po prúde riek. Ťažkoodetí muži v plnej zbroji tak ako prichádzali nemotorne zoskakovali z koní, ich sluhovia ich ukladali do pripravených skladacích poľných kresiel aby sa mohli pohodlne po dlhej jazde vystrieť. Ľahko ozbrojení zbrojnoši rozkladali pestrofarebné vojnové stany, sluhovia ohne. Ľahká jazda a pechota sa začala sústreďovať na veľkej lúke na sútoku potoka a rieky, kde už boli pripravené ohne a na nich veľké kotly v ktorých miestni kuchári so ženami a mladými dievčatami pripravovali poživeň. Obrovská kolóna obslužnej čeľade s ťažkými vozmi a živou lichvou prebrodila rieku a utáborila sa na pravej strane pozdĺž rieky. Závoj skorej tmy našiel všetkých na pripravených miestach, ohne, pomaly ako mačacie oči svietili svojim pánom, vniesli do práve postaveného vojenského ležania život. Hurhaj, rinčanie zbraní, erdžanie koní, bučanie volov, kráv a mečanie ovci s prichádzajúcou nocou pomaly ustávalo a vojaci unavení dlhým pochodom tejto jesennej chladnej noci v žiari vatier a v mene božom usínali.
„Začína sa nám kaziť počasie,“ skonštatoval po ranných modlitbách kráľovič Kazimír, len čo vyšiel v sprievode svojho spovedelníka Dlugoša a svojich poľných veliteľov na rozmočené nádvorie Ľubovnianskej pevnosti. Všetci sa pozreli na nebo, husté čierne mraky napité veľkými kropajami po nočnom lejaku skutočne hrozili ďalším prídelom chladnej jesennej vody. Doteraz slnečné jesenné počasie sa z hodiny na hodinu menilo a nič nepripomínalo, že sa v najbližších dňoch zlepší, ale to neodradilo kráľoviča od toho, čo už raz bolo rozohraté. Niekoľkodňové zdržanie vojsk pod Ľubovňou a zdĺhavý presun v bahnitom teréne k Prešovu pod Šariš nahral protivníkovi, ktorý o vojenských plánoch poľského kráľoviča, ktorý si prišiel vydobyť svoju česť na vojnové pole, bol už dobré informovaný.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

redakcia | 3. 8. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 188x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou