smahu správy

Sprisahanci 10

Pokračovanie poviedky
Kráľovič Kazimír a jeho armáda
Zvedovia rytiera Jánusa posilnení bojovými druhmi z uhorskej strany vracajúci sa hnednúcim údolím rieky Dunajca k ľubovnianskemu hradu, prinášali pre vojakov a ich netrpezlivých veliteľov dobré správy. Velitelia na koňoch, odetí do bojových brnení sa na seba spoza dvihnutého priezoru usmiali, nastúpené vojsko, tušiac priaznivú správu, čakalo. Slova sa ujal Rajmund, teraz už hlavný veliteľ oboch bandérii.
„Vojaci, kráľovič Kazimír, nový uhorský kráľ a náš pán, zajtra prekročia staré hranice Uhorska a my ich budeme mať možnosť privítať, bojovať za neho a jeho bohom požehnané právo na uhorský trón,“ mohutným hlasom vyhlásil ostrieľaný vojak, rytier pred nastúpeným vojskom. Zborové „sláva kráľovičovi Kazimírovi“ a rinčanie zbraní tasených na počesť kráľoviča Kazimíra zahučalo celým podhradím a táborom.
„Tak zajtra začne naša moc stúpať,“ prebehlo mysľou oboch sprisahancov, keď sa nastúpené vojsko začalo rozchádzať, prvý z tohto jasotu sa spamätal Rajmund.
„Priateľ môj, už nič nám nebráni v ceste dosiahnuť po čom túžime, teraz iba počkať na Kazimíra, spojiť sa s ostatnými a vyraziť na Budín.“ Mikuláš v ťažkom brnení za pomoci zbrojnoša zoskočil z koňa, mlčal, pri pohľade na rozchádzajúcich sa veselých vojakov bol dojatý, „takú vojenskú výpravu, ktorá mi zmení život som ešte nezažil,“ sucho poznamenal svoj dojem na práve končiacu ceremóniu, keď ho niekto štuchol do boku.
„Pane, hľadá vás posol od vašej manželky z Trebišova,“ prerušil Mikulášovo rozjímanie v kruhu veliteľov jeden z vojakov, ktorý mal službu pred jeho stanom. Mikuláš sa prekvapene pozrel na vojaka v plnej zbroji. Myklo ním, „nikoho som dnes nečakal,“ vojak vytušiac jeho obavu z posolstva ho posmelil, naklonil sa k jeho uchu pod prilbicou. „Pane, je tu váš dôverník Bartolomej, čaká vás vo vašom stane…,“ dôverne mu pošepol vojak.
„Páni prepáčte, mám povinnosť, zrejme je to neodkladná záležitosť, musím…,“ Rajmund jeho ospravedlnenie prijal s pochopením, „ale ty poď so mnou“, kývol na rytiera, sediaceho na koni v strede oboch veľmožov, ten ťarbavo zoskočil z koňa a obaja vyrazili k stanu.
„Bartolomej, priateľ môj, deje sa niečo, Alžbeta aj s deťmi je v poriadku, a čo brat ako sa správa k mojej rodine?,“ skúmavo sa Mikuláš spýtal posla sediaceho v kresle uprostred veľkého vojenského stanu. Ten vstal, snažil sa dívať na pána, ubezpečiť ho, že všetko je tak ako ma byť, ale očami plnej zloby zablúdil na obrnenca stojaceho za ním.
„Myslím, môj pane, že nič vážne sa nedeje,“ stroho odbil pánovu otázku. Bartolomej na znak, že je všetko v poriadku, pokýval hlavou a podal mu zapečatený list. Mikuláš prv ako prezrel list posadil sa do uprázdneného kresla uvoľňujúc si z hlavy prilbicu. V prvom momente len čo zbadal Jánusa, postrehol kam mu jeho nenávistný pohľad zablúdil, obrátil sa k poslovi.
„Poznáš ho?“ Priateľským hlasom sa ho spýtal Mikuláš, prstom ukázal na svojho spoločníka, posol tiskajúc päste so zaťatými zubami prikývol.
„Ja som to tušil, že keď sa zmienim v liste, ktorý som poslal rodine o tom, že je tvoj przniteľ u nás na hrade s posolstvom od poľského kráľoviča, tak pribehneš, aby si odčinil svoju potupu. Myslím, že som odhadol dobre, aby sa ti odčinila tvoja krivda. „Bartolomej, ty nevieš to, čo viem už ja a Jánus a tak som ti ho rytiera Gliwického priviedol tu a hneď,“ ten inštinktívne siahol po meči, pred oboma mužmi sa rytiersky vypol.
„Páni, veci sa majú tak, treba zahodiť nenávisť zo starej krivdy a hľadieť do budúcnosti.“ Mikuláš si ich pohľadom oboch premeriaval, skúmal ako budú na novú skutočnosť reagovať.
„Tak aby bolo hneď na začiatku jasné,“ pozrel na nepokojného Bartolomeja, „Jánus chce obhájiť svoju rytiersku česť a zmyť tvoje poníženie“.
„…a to už ako chce ten podliak moju hanbu odčiniť?“ prerušil svojho pána Bartolomej. Mikuláš mu posunkom ruky naznačil, aby vyčkal čo mu chce povedať.
„… a to tak, sobášom s tvojou dcérou Juditou, ktorú si odvedie do rodných Gliwic na otcove panstvo, ty tupec jeden,“ rázne mu naznačil Jánusov úmysel. Novou skutočnosťou prekvapený Bartolomej tušil, že ako posol sa stretne v poli z Gliwickým a keď bude treba opráši svoje vojenské umenie a hneď na mieste sa s ním vysporiada. Vedel aj to, že Jánus sa v lete u jeho pána zaujímal o osud jeho Judity, ale že toto stretnutie by malo takto dopadnúť ho ani vo sne nenapadlo. Bartolomej smelo pozrel na rytiera Jánusa, ten opätoval jeho teraz už priateľskejší pohľad, pokľakol pred svojho pána, vzal jeho obrnenú ruku a na znak vďaky sa dotkol chladnej oceli.
„No…no…, to nemuselo byť,“ so smiechom pokarhal Bartolomeja jeho pán, „radšej mi stiahni tie rukavice“, a nastrčil mu oba obrnené ruky. Dvaja muži, jeden dedične urodzený, druhý bývalý vojak, vdovec otec dvoch krásnych dcér, povestný turkobijec, teraz verný služobník Perínského rodu, povýšený do zemianskeho stavu si svojho pána ani nevšimli, nechali ho nech sa trápi so svojou zbrojou, odhodili pýchu jedného a poníženie druhého a padli si do náručia ako rodní bratia a vyšli pred Mikulášov stan.
„Pane,“ ozval sa Jánus, keď sa zmierení s budúcim svokrom vrátili do stanu, „ja som rozhodnutý, s tvojim dovolením chcem riešiť veci hneď, vyčkám do zajtra, dohodnem sa so svojim veliteľom, strýkom Zbygniewom, ktorý dorazí s kráľovičom a na druhý deň vyrazím s Bartolomejom a svojimi zvedmi cez Stropkov k Trebišovu na prieskum. Mám na to dva týždne, aby som prijal sobáš a…,“ v tom sa ozval Mikuláš.
„…doručíš kapitánovi Hugolinovi a mojej Alžbete list, stráviš svadobnú noc, vrátiš zvedov s novými správami pod Šariš a ty zostaneš pri svojej ženuške, aby si jej láskou odčinil to, čo si jej svojou hrubosťou spôsobil. Tvoj strýko Zbigniew ma už ubezpečil, že sa bez teba obíde“.
„Páni a teraz sa rozumne dohodnite na podrobnostiach, ja sa odstrojím z tej ťažoby, prečítam si list a potom vás oboch pozývam na riadnu večeru.“
Vojsko, ktoré na druhý deň z rána prešlo brod rieky pod troma ozrutnými skaliskami, začalo sa valiť po ceste tiahnucej sa údolím potoka a organizovane hrnulo sa k Ľubovni. Dvaja muži odetí do vyleštenej rytierskej zbroje v strede svojich veliteľov a zástavníkov stáli na čele dobré vyzbrojených bandelérii, vítajúc prichádzajúcich vojakov. Bolo to skutočné vojsko, ktoré pretromflo všetky očakávania uhorského veľmoža Mikuláša z Perína. Bola to skutočná kráľovská armáda Kazimíra IV. Jagelovského, mocného kráľa Poľska a Litvy, ktorú zveril do rúk mladého ani nie štrnásť ročného syna kráľoviča Kazimíra. Na čele sprievodu pod kráľovskými zástavami išiel výkvet Kazimírovej armády, poľskí, litovskí, nemeckí veľmoži, ťažkoodetí rytieri, v strede týchto elitných vojakov v kruhu svojej kráľovskej suity sa na koni odetom do purpuru vypínal mladík, skôr ešte holobradý chlapec, ktorého posadili do čela vojska, druhorodený syn poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského, mladý poľský kráľovič Kazimír.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

redakcia | 27. 7. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 191x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou