smahu správy

Sprisahanci 9

Pokračovanie poviedky
Mikuláš okamžite zvolal kapitána a vojakov, ešte ten deň večer dal vyhlásiť svojmu vojsku pohotovosť a pod zámienkou, že idú lapať zbojníkov potulujúcich sa po kraji, aby nedošlo k predčasnému vyzradeniu sprisahaneckých plánov.
Na hrade pre prípad obrany zostal hradný kapitán Hugolín s malou obrannou posádkou na hradbách, úradníci a potrebné služobníctvo.
Dvadsať jazdcov, rýchlych ľahkoodejcov, husárov, v nových pancieroch, tridsať pešiakov v jednotných odevoch ozbrojených dlhou kopijou s hákom, šesť strelcov a osem obslužných vojakov na štyroch ťažkých okovaných, zaplachtovaných bojových vozoch v čele s hlavným veliteľom bojovej zostavy rytierom Mikulášom, Jánusom a hlavným kapitánom Jakubom a zástavníkom Gregorom v to mrcha jesenné ráno vyrazili z brány stropkovskej pevnosti do poľa. Vojenský krok vyrážajúceho nového banderia aké Stropkov doposiaľ nevidel pozobúdzal prekvapených občanov v podhradí, vychádzali rozospatí, neupravení, ale zvedaví, čo sa to vlastne v ich oppidu tak zavčasu deje.
„Vraj idú na zbojníkov,“ zvestoval svojmu susedovi kožušníkovi Hebrachaldovi pivovarník Stašek, „hmm“, zasmial sa Hebrachald, „na zbojníkov, alebo sami idú lúpiť“. Stašek sa pozrel na suseda, neoponoval, nechcel radšej nič vedieť a tak zaliezol do svojho dvorca. Banderio sa strácalo z dohľadu zvedavých ľudí z oppida aj hradu, po rozbahnenej ceste zamierilo na Makovicu k Bardejovu kde podľa dohovoru popoludní sa stretnú z Rozhanovským.
Okolo obeda sa obloha začala vyjasňovať a vyslaní zvedovia hlásili, že cesta k Bardejovu je bez prekážok, veliteľ presunu kapitán Jakub dal pred Zborovom pri malom potôčiku zastaviť kolónu k odpočinku a občerstveniu. Jazdci poskákali z koni a pešiaci si odložil svoje zbrane, ale nebolo sa čím občerstviť. Vozy s proviantom a ťažkou výzbrojou boli v nedohľadne, lebo ťažké vojenské trený na rozbahnenej ceste nestačil rýchlemu tempu jazdcov ani peších vojakov. Vojaci sa hladno po sebe poobzerali, tí čo boli predvídaví a si do svojich vojenských torb pripravili železnú zásobu pre prípad núdze a tak v tejto chvíli boli na koni, ostatní sa so závisťou lačne na nich prizerali.
„Chlapi mám taký hlad, že by som aj vola zjedol“, vyhlásil jeden z vojakov z bývalých Jakubových kumpánov, ktorý mal prázdnu torbu, „aj ja, pripojil sa druhý, čo keby sme zašli do osady k sedliakom niečo ukoristiť“ a hneď sa rozbehli k prvým domom.
„Hej Franci kam to ideš,“ okríkol ho kapitán Jakub, oslovený vojak sa zastavil, „hen do osady niečo si uloviť pod zub,“ „okamžite sa vráť“, ale Franci so svojim druhom neuposlúchli a stratili sa v prvom dome v osade. Kapitán kývol rukou, prisadol si len tak do mokrej trávy k svojmu pánovi a rytierovi Jánusovi, sediacich na zložených sedlách svojich koní.
„Toto, nemôžeš dovoliť kapitán, aby vojaci sa počas vojnovej výpravy takto správali, nie sme zbojníci, aby sme zbíjali a kradli, ale sme regulárne vojsko,“ karhal svojho kapitána, Mikuláš.
„Rozumiem pane, len čo sa vrátia na výstrahu ostatným ich strestám, podľa vojenských reguly, zahlásil svojmu pánovi kapitán Jakub.
„Aha už idú“, zakričal na kapitána jeden z vojakov keď v diaľke po ceste na miernom kopci zbadal dva ťažké vozy z ich proviantom a výstrojom. Hladní vojaci ktorí od rána nič nejedli sa potešili a sledovali príchod provianťakov. Z druhej strany od osady sa ozval prenikavý hurhaj. Vojaci sa obrátili za hlasom, to dvaja vojaci s kusiskom mäsa a pecňom chleba s rehotom za hlasného preklínania gazdu vychádzali z krajného domca, dvaja z nich sa rozbehli k ním a to už kapitán nevydržal.
„Okamžite to Franci vráťte,“ zakričal kapitán na tých dvoch s mäsom a chlebom a „vy“ ukázal prstom na vojakov, ktorí sa k nim rozbehli „ich priveďte pred poľný súd“. Obaja rehotajúci sa vojaci a preklínajúci sedliak, ktorý bol za nimi stíchli, prekvapene všetci traja na seba pozerali, čo ich kapitán hovorí.
„Zbičovať“, okamžite rozhodol kapitán ako previnilcov priviedli pred jeho na rýchlo sformovaný tribunál, pozostávajúci z troch vojakov, „po pätnásť rán každému“. Z boku doňho štuchol jeho pobočník Arnold, jeden zo sudcov, „na prvý krát po desať, veď sú to naši priatelia“, kapitán zaváhal, pozrel na pána Mikuláša ktorý aj z rytierom Jánusom celý súdny výjav sledoval, ten prikývol.
„Tak po desať, ale poriadnych, tak aby si to zapamätali, že sú vojaci,“ spečatil svoj ortieľ kapitán. Ani vzlykot trestaných druhov neodradil hladných vojakov od výdaja poľným kuchárom Martinom Stropkayom už pripravenej menáže. Vojaci a ich velitelia nestihli ani dojesť, keď sa od Bardejova blížili dvaja jazdci. Nové vojenské uniformy dávali tušiť, že sú to zvedovia Rozhanovského.
„Tak naši spojenci sú zrejme už na mieste,“ prehlásil pred svojimi dojedajúcimi vojakmi teraz už sústredenými na príchod neznámych jazdcov hlavný veliteľ bandeléria Perinských, Mikuláš, a mal pravdu. Mladý jazdec, ktorý dorazil k dočasnému ležovisku prvý, pred pánmi veliteľmi zoskočil z koňa, rázne zasalutoval.
„Som Ján Pribilinec, zved a pobočník môjho pána a veliteľa vznešeného pána Rajmunda z Rozhanoviec,“ zved sa nadýchol, akoby čakal na otázku, ale nijaká neprišla.
„Naši sú už od rána pod Bardejovom a čakáme na váš príchod,“ pokračoval v raporte.
„…a čo bardejovskí, ako vás prijali“, aj keď vedel, že bardejovskí sú dohodnutí s nimi, ale pre istotu sa zveda opýtal Mikuláš.
„Bardejovskí sú v poriadku, všetko ako bolo dohodnuté je splnené. Obrátil sa na opačnú stranu a rukou ukázal smerom k Bardejovu, „pripravili ležovisko, vodu, obrok pre vojakov a kone, ale zle správy prichádzajú od Košíc.
„Aké zle správy,“ prerušil zveda Mikuláš, „veď košický sú na našej strane.“
„Možno sú, ale sústreďuje sa tam vojsko kráľa Mateja a vedie ho sedmohradský vojvoda Čúpor,“ pri tejto správe Mikuláša znovu zamrazilo, ako pred dvoma dňami, keď pred iným poslom vyslovil slovo zrada, pozrel na svojho spoločníka rytiera Jánusa, ktorý stál vedľa neho, ten zmraštil obočie, ale raport zveda Jána nekomentoval.
„Jakub, dokončite vydaj menáže a zatrúbte na nástup, pohneme sa ďalej“, prikázal svojmu kapitánovi Mikuláš, „aby som nezabudol, pripravte sa na slávnostný pochod pred Bardejovom, nech Rozhanovskí a tí ostatní vidia kto je Mikuláš Perínsky“, rázne zavelil Mikuláš svojim vojakom, ale myšlienka podozrenia na zradu zo svojho svojho okolia ho prenasledovala ďalej.
Mestská rada slobodného kráľovského mesta Bardejova podľa predchádzajúcich dohôd bola spojencom zemplínskych a šarišských miest. Dva dni pred príchodom vojska, keď už bolo jasne za akým účelom budú pred Bardejovom táboriť, mimoriadne zasadla a dlho sa radila, aj keď hlasy boli protichodné, jej richtár vážený pán Bonifác ku komu sa pridať napokon rozhodol a vyhlásil.
„Ctihodná mestská rada, vážení mešťania bardejovskí, ako rozvíjajúce sa pohraničné mesto, ktorému sa darí, musíme prijať kompromis. Prihlásiť sa, že sme spojencami kráľa Mateja dostaneme sa do tlaku udalosti, ktoré budú nasledovať a to by mohlo mať pre mesto a jeho ľudí nedozerné následky. Nemáme dostavané hradby, brány sú nezabezpečené a tak by sme sa mohli stať ľahkou korisťou vojakov kráľoviča Kazimíra, ktorý sa pohol k našim hraniciam. Navrhujem, aby sme zostali lojálny k obidvom stranám a vyčkali ako sa situácia vyvinie.“ Slobodné kráľovské mesto Bardejov dvoch veľmožov a ich vojakov, aj keď proti svojej vôli, privítalo ako svojich spojencov, splnilo všetky podmienky. Vojaci a ich vodcovia, aj keď po ceste unavení, na počesť priateľstva pripravili mestu prehliadku svojej výzbroje a zbraní. Usporiadané defilé vyparádených bandelérii na mokrej lúke pod mestskými hradbami vzbudilo v meste veľký záujem. Prišli skoro všetci, na čele s richtárom Bonifácom, mestskou radou, prišli majstri s cechovými zástavami, prišla čeľaď aj mestská chudoba, prišli devy, tie cudné v sprievode svojich materi aj tie ľahšie, len tak, nikto si nenechal ujsť takúto parádu. Kupci rozložili svoje šiatre, muži aj so svojimi ženami pili, jedli, deti pobehovali, dievky pokukovali po mladých vojakoch. Zábava pokračovala do polnoci. Veseliaci dav sa po skupinkách rozchádzal, mestskí strážnici pustili iba miestnych až napokon uzavreli brány. Rozjarení vojaci museli zostať za bránami, jedni si líhali na odpočinok, druhí dopíjali čo zostalo a tí šťastnejší so svojimi novými láskami si hľadali teplé miestečko na potešenie.
Slnko, ktoré sa začalo objavovať nad kopcami v to jesenné ráno, veštilo pre vojsko a ich veliteľov konečne lepšie časy. Veliteľ Mikuláš oslepený vychádzajúcim slnkom vyšiel zo svojho vojenského šiatra na rozľahlú lúku ležoviska, so včerajším dňom bol spokojný. Včera večer na porade s Rajmundom Rozhanovským a jeho veliteľmi sa dohodli, že po včerajšom daždivom dni a dnešnej noci zostanú na ležovisku pod Bardejovom. Doprajú svojim vojakom odpočinok, nech sa osušia, premastia výstroj a pripravia na ďalší pochod. Pozajtra včasne ráno vyrazia hore dolinou okolo potoka cez priesmyk Obručné pod Ľubovňanský hrad, kde rozložia do príchodu Kazimíra svoj poľný tábor, vojaci pripravia všetko tak, ako bolo dohodnuté, aby vojska bez akýchkoľvek zdŕžaní a prekážok sa dostali na uhorskú stranu a rýchlym postupom k Prešovu.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník,
apríl 2018

redakcia | 13. 7. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 396x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou