smahu správy

Sprisahanci 8

Pokračovanie poviedky
Hradný pán vyráža do poľa
Tepla, ale na dážď bohatá jar, horúce leto nadelilo tomuto kraju bohatú úrodu, keď nastúpila jeseň boli spokojní všetci, sedliaci s úrodou, robotníci s dobrou plácou na výstavbe nových opevnení, obchodníci s dobrým odbytom svojho tovaru, zbrojnici s výrobou nových oštepov, kopiji a mečov, kováči s podkúvaním koni, okovaním bojových vozov, kolári s výrobou kolies, krajčíri s pomocníkmi a vyhotovením nových uniforiem, s dobrou zákazkou na vystrojení bojového banderia na obranu stropkovského hradu, boli spokojní aj remenári, obuvníci, kožušníci skrátka všetci. Boli spokojní aj samotní veľmoži, ich úradníci a ostatná čeľaď, všetko čo si na tento rok naplánovali sa im priam zázračne splnilo. Navonok spokojný hradný pán Mikuláš Perinský sa iba potmehúdsky usmieval, už sa videl na vrchole svojho snaženia, všetko je pripravené, len vyčkať a tak netrpezlivo čakal kedy príde jeho čas. Začiatkom jesene keď lístie ešte bolo zelené, ale dni sa krátili, tak ako každý rok Mikuláš s malým ozbrojeným oddielom poslal svoju rodinu a zo suitou dvorných dôverníkov, sluhov a ľudí potrebných k pohodlnému životu svojej rodiny na rozsiahle rodové panstvo Trebišov. So svojim rozhodnutím bol spokojný, vedel, že sú pod ochranou brata aj keby sa niečo nepredvídaného počas vzbury stalo bol si istý, že sú v bezpečí. Ruky aj myseľ mal voľne, plne sýpky, nové hradby, vycvičení vojaci, pohodlný život po boku milujúcej manželky, deti a ostatného príbuzenstva k spokojnosti mocného muža uhorské zeme zdá sa nestačilo. Aj keď nebol rodený bojovník, tak ako jeho priatelia, ale ako najstarší syn slávneho rodu Perinských sa od mladosti podľa stavovských zvyklosti venoval vojenskému umeniu. Naučil sa dokonale jazdiť na koni, ovládal kopiju, ťažký vojenský meč, poradil si aj s ťažkým palcátom. Ako mladý rytier sa pred rokmi zúčastňoval aj rytierskych turnajov, ale keď prišli lepšie časy, zanechal svoj rytiersky zbroj na okrasu a venoval sa zveľaďovaniu rodového majetku. Bol to človek od prírody panovačný, ale na svojich ľudí nikdy nebol krutý. Zakladal nové osady a prílevu nových osadníkov Valachov prial, boli skromní a robotní, ale to sa nepáčilo tým starým nemeckým. Snažil sa ich podmaniť, ale oni urputne hájili svoje výsady na základe práva ktoré si priniesli zo svojej domoviny Mal vyššie ambície, nie iba sa naťahovať s osadníkmi a robotným ľudom, chcel sa dostať do priazne kráľa, byť v jeho službách. Keďže poznal jazyky, okrem rodnej maďarčiny dokonalé ovládal jazyk nemecký a francúzsky, chcel byť taký ako jeho predkovia v tých časoch uznávaní diplomati Ján a Mikuláš Perínsky, ktorí pred vyše polstoročím ako doprovod uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského sa preplavili cez kanál La Manche a vstúpili na anglickú pôdu, kde sa po boku kráľa zúčastnili prijatia na kráľovskom dvore Henricha V. Lancastera a tam sa obaja stali nositeľmi čestných titulov, ktorými ich obdaril samotný anglický kráľ. So svojimi mladšími bratmi zveľadil rodové dedičné sídlo Trebišov, Nový Hrad a teraz opevnil aj Stropkov, ale stále nedosiahol to, čo jeho starý otec Imrich, ktorý bol kráľovským koniarom, zemplínskym županom a v čase bratríckých vojen postavil banderio o dvesto mužov. Žiarlil na svojho bratranca z druhého kolena Štefana z Perína, ktorý je síce starší, ale už je koniarom na dvore kráľa Mateja a povráva sa, že mu v najbližšej dobe bude zverená pokladnica kráľovstva Uhorského. Cítil sa urazený a so svojim prirodzeným organizačným a diplomatickým talentom nedocenený. Bol mocný, ale chcel byť aj vplyvný, ale kráľ Matej ho ignoroval, tak vsadil spolu s ďalšími uhorskými veľmožmi a klérom na opačnú kartu, čo ho ma vyniesť vyššie. Netrpezlivo čakal až zažiari jeho hviezda a on vynikne na poli cti a slávy tak ako mu to v blahej pamäti vštepoval jeho ded Imrich a jeho otec Ján.
Lístie na okolitých kopcoch sa začalo farbiť, dohovorený signál troch po dlhej ceste unavených jazdcov konečne prišiel. Keď toho večera kráľovičov posol rytier Jánus z Gliwic s dvomi zvedmi zaklopali na okovanú bránu stropkovského hradu a po ohlásení správneho hesla, len čo zoskočil z koňa sa zočí voči na hlavnom nádvorí ocitol pred hradným pánom, rozbúchalo sa mu srdce. Bol v rozpakoch na jednej strane bol rád, že sa tu vrátil a tak ako pri odchode uistil otca sprznenej panny Judity Bartolomeja, že odčiní krivdu, ktorú svojou nerozvážnosťou spáchal na jeho dcére. Na druhej sa hanbil, mal pocit akejsi poníženosti prísť na miesto kde jeho rytierska česť bola potupená. V šere zapadajúceho slnka nestačil sa ani predstaviť a hradný pán ho hneď poznal.
„Jánus, priateľ, teba som tu nečakal,“ bez falše privítal Mikuláš netrpezlivo čakajúci na posolstvo rozrušeného posla. Dvaja muži, ktorí pred niekoľkými mesiacmi sa zhodou okolnosti dostali do smrteľného konfliktu sa objali.
„Pán Mikuláš, s týmto posolstvom od môjho pána kráľoviča Kazimíra som sa vybral dobrovoľne, aby som sa vám, rodine Bartolomeja a Judite ospravedlnil, kajúcne sa priznával k svojmu skoršiemu morálnemu poklesku pánovi Mikulášovi rytier Jánus.
„Chlapče, všetko je odpustené, všetko bude v poriadku a teraz pristúpme k veci, ktorá nás znova spojí,“ muži zašli do najbližších dverí, ktoré viedli do obytnej časti, tak aby sa stratil zrakom vojakov potulujúcich sa po nádvorí a Jánusovmu sprievodu.
„Hovor, aký ma plán tvoj pán,“ súril svojho spoločníka Mikuláš, Jánus spod panciera vytiahol zrolovaný pergamen, rozložil ho na najbližší parapet okna.
„Toto je mapa presunu,“ ukázal na rozvinutý pergamen, „môj pán kráľovič Kazimír Jagelovský sa na čele dobré vyzbrojenej a skúsenej dvanásť tisícovej armády výkvetu poľského a litovského rytierstva od dnes za štyri dni pohne k hraniciam Uhorska, neprejde cez karpatské priesmyky tak ako to bolo plánovane…,“ Mikuláš sa skúmavo pozrel na posla.
„Čo sa to vlastne deje,“ čakám na vysvetlenie pane, ale posol, zahmlieval, začal kľučkovať. „Neveríš mi,“ ostro sa domáhal pravdy, posol váhal, nakoniec povolil.
„Neviem presne, ale pred nedávnom naše hliadky na hraničných priesmykoch zajali niekoľko podozrivých ľudí, ktorí sa neskôr na mučidlách priznali, že sú kráľovskí zvedovia a skúmajú pravdivosť udaní z pohraničia, že Kazimír pripravuje vpád do uhorského kráľovstva“. Mikulášovi pri poslových slovách prebehol mráz po chrbte, „takže zrada“.
„Neviem môj pane o niekoho zrade, lebo lapení zvedovia nikoho neobvinili,“ Mikuláša táto odpoveď na chvíľu uspokojila, ale slovo zrada zostalo v mysli. Posol prstom prešiel po predostretej mape, Mikuláš sa znova sústredil na výklad posla.
„Kráľovičove vojsko prejde údolím rieky Dunajec sústredí sa pod Ľubovňou a okolo rieky Torysy vojska postúpia k Prešovu pod Šarišský hrad. Pod hradom rozvinie poľný tábor, z ktorého hneď ako sa formujeme Kazimír vyrazí na víťazný pochod. Prvé dobyjeme Košice, kde je úrad miestodržiteľa a potom sa vydáme na Budín. Od Nitry sa k nám so svojimi vojskami pripoja vzbúrení veľmoži z Pohronia a z Považia a nakoniec prekvapeného a nepripraveného kráľa Mateja v Budíne porazia.“ Mikuláš pozerajúc do mapy sledoval výklad mladého Jánusa, sa náhle opýtal.
„…a čo ja“, po predchádzajúcich slovách o zrade sa nedôverčivo sa pozrel na posla.
„Ja a ty môj pane“, prstom opísal kolečko, „hneď zajtra ráno vyrazíme zo svojimi vojakmi smerom na Bardejov, tam počkáme Rajmunda z Rozhanoviec, ktorý zo svojim vojskom keď sa nič nestalo vyrazil už dnes, zabezpečíme hranicu, prečistíme hranične prechody, a na uhorskej strane privítame Kazimíra. Tvoje a Rajmundovo vojsko ako predvoj poľskej armády zabezpečí cesty a riečne brody a vojsko po vyznačenej trase dovedie na dohovorené miesto“.
„Rozumiem“, ubezpečil posla „…a teraz ty si sprav pohodlie a ja idem k svojim ľuďom“. Mikuláš pripravený na odchod za svojimi povinnosťami postrehol prosebný pohľad svojho hosťa.
„Viem, viem čo chceš vedieť,“ nadýchol sa aj keď mal naponáhlo, musel mu to dopovedať. Judita aj zo svojim otcom sú na mojom panstve v Trebišove, aby som nezabudol to najhlavnejšie, plod vašej neresti utešené rastie, na božie narodenie budeš otcom“, Jánus tuto novinu už vedel, ale pred starším skúsenejším Mikulášom sa začervenal ako rak keď ho vyťahujú zo žeravej pahreby, „no ja už musím ísť, večer sa stretneme a pohovoríme“.
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník,
apríl 2018

redakcia | 5. 7. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 223x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou