smahu správy

Sprisahanci 6

Pokračovanie poviedky
Verbunk
V krátkom čase všetko o čom hovoril Mikuláš Perínsky svojej žene sa začalo plniť, aj keď nemal vedomosti o verbovaní nových vojakov. Právom pána prikázal šoltýsom v osadách svojho panstva, aby pripravili mladých mužov k vojsku. Verbunkom poveril hradného kapitána. Po krátkych prípravách vyrazili dvaja zbrojnoši z hradnej posádky na čele s ich kapitánom Hudolínom. K verbunku dostali neveľký mešec čisto nových a ešte zvonivých zlatých, naložili starý rozheganý bojový voz poživňou, obrokom a rozišli sa po panských osadách. Zo začiatku nemali šťastie. Súcich mládencov k vojsku bolo málo a keď sa aj nejaký našiel čo by mal záujem, tak bol chudorľavý alebo chorý. Prešli pol zemplínskej župy, rozhlásili befeľ aj po mestách, ale za dva týždne sa im podarilo zverbovať iba šesť súcich mladých zdravých a slobodných mužov, ale bosých v plátenych gatiach a valašských zamastených kabaniciach. Boli bez výzbroje, bez vojenských skúseností tužiacich sa zbaviť roľníckej driny, ale brali aj tých, veď sa vycvičia, chlácholil sa svojim neúspechom.
„Dnes bude krásny deň“, vyhlásil to ráno na táborisku pod Humenným roztrpčený kapitán, „ide sa domov, skúsime pod hranicou“ a za chvíľu mala kompánia vyrazila. Cestou od mesta sa k vozu s budúcimi vojakmi od lesa približovali dvaja jazdci. Z diaľky vyzerali ako zbojníci, ale keď prišli bližšie starý vojak Hugolín okamžite poznal, že sú to bývalí vojaci, odetí do ošúchaných vojenských hábov, v štýle nemeckých landsknechtov. Ich úzke farebné nohavice a vlnené kabátce už dávno stratili farbu. Muži ozbrojení vojenským mečom a dýkou vyzerali divoko a tak okamžite vzbudzovali obavy malej neozbrojenej zverbovanej kompánie. „Zbehovia“, prebehlo vystrašenému Hugolínovi mysľou „určite sú to vojenskí zbehovia, ktorí tu v okolí už nejaký čas zbojníčia a teraz idú na zvedy, aby nás potom mohli olúpiť“.
„Chlapi zachovajte kľud“, oznámil kapitán svojim ľuďom sediacich na voze a inštinktívne sa chytil za mešec všitý do opaska. Jazdci klusom prešli popri voze pred kone, jeden z nich pokynom ruky naznačil aby zastavili. Kapitán vybočil z vyjazdených koľají furmanských vozov a na výzvu tých dvoch povoz zastavil. „Kto je z vás veliteľ“, ozval sa ten čo vyzval k zastaveniu, pozrel na neozbrojeného kapitána a dvoch zbrojnošov, otrhancov si nevšímal. „Veliteľ som ja a som aj so svojimi mužmi pod ochranou stropkovského hradného pána Mikuláša Perínskeho“, s obavami riekol kapitán. „…a toto je čo“, rukou ukázal na otrhancov, „to sú zverbovanci, budúci vojaci, robíme pre stropkovskú pevnosť vojenský verbunk do hradnej posádky“, po pravde im povedal kapitán. „Tak sme tu správne Arnold“, nahlas, aby jeho slová počuli aj ostatní vo voze, povedal svojmu druhovi ten čo hovoril už predtým. Obaja jazdci zoskočili z koní, podišli k vozu podávajúc prekvapenému kapitánovi ruku, ktorý práve zoskočil z kozlíka. „A vy ste kto“?, teraz už smelšie vyzvedal kapitán dvoch zanedbaných asi tak v jeho veku bradatých a špinavých chlapov. „Ja som Jakub, syn slobodného pán Martina z Humenného, vojak. Donedávna som bol aj so svojou kompániou tu neďaleko na hrade Čičava v službách veľmoža Bartolomeja Drugetha a tento“, ukazujúc rukou na svojho druha „to je môj druh Arnold z Linzu, ostrieľaný vojak“. „Viete pane, časy sú zle“, bez akých okolkov opretý o voz začal ten, ktorý sa predstavil ako Jakub, „vojny v našom kraji ustali pred siedmymi rokmi, keď sme naposledy pod zástavou kráľa Mateja pod Brekovom a Čičavou bránili poľskú bránu pred ich nenásytným kráľom. Nedarí sa nášmu starému pánovi a nedarí sa ani nám, jeho synovia o našu vojenskú službu nemajú záujem a do vojska proti Turkovi ísť nechceme, tak sa potulujeme po kraji a zarábame si ako sa dá, ale vždy poctivo. Často sprevádzame furmanov cez karpatské lesy, ktoré sú v tých nepokojných časoch plné zbojníkov, teraz strážime tábor robotníkov pri stavbe novej Drugetovskej pevnosti tu pri Jasenove, ktorý napadá tá istá banda zlodejov,“ rozrečnený Jakub skúmavo pozrel na kapitána či mu tej jeho reči verí, ale ten mlčal. „Keď nám neveríte, tak poďte sa presvedčiť, tak tam pod hradom máme ležovisko,“ rukou ukázal na vysoký zelenajúci sa kopec, z ktorého čneli múry ešte nedostavaných hradieb. „…a teraz mi povedzte čo chcete od nás,“ aj keď jeho povedačkám kapitán veľmi neveril, teraz s istotou v hlase sa opýtal týchto dvoch polo zbojníkov aj keď už tušil s čím prišli. „Čo chceme, čo chceme…, chceme sa vrátiť za dobrý žold k svojmu remeslu, počuli sme v meste, že robíte verbunk pre novú kráľovskú pevnosť, chceme sa pridať k vám…“, kapitán pokývajúc hlavou sa poškriabal po zanedbanej brade. „Pridať, ale ako mám vám veriť, že ste poctiví a čestní žoldnieri“, pochybovačne sa opýtal kapitán, na to z bočnej kapsy vojenského plášťa žoldnier Jakub vytiahol akýsi glejt. „Tu je moja vojenská licencia podpísaná zemplínskym županom“, kapitán pozrel na glejt, poobzeral si ho z každej strany a keďže v písme nebol zbehlý tak prikývol, že mu verí. „Páni vojaci spravíme si prestávku, asi nám šťastie praje a domov neprídeme na prázdno“, zavolal kapitán na svojich zbrojnošov a zverbovancov ešte stále sediacich na voze. Obrátil sa na zbrojnoša, ktorý už stál pri koňoch. „Peter a ty vypriahni kone, pusť ich na tú lúku a mi si sadneme do chládku, tam pod tu plánku,“ na jeho pokyn chlapi vykročili. Zbrojnoš Peter urobil to, čo bolo treba, odstrojil kone a s dvomi jazdeckými paripami ich nových spoločníkov zahnal kone na čerstvú pašu. Pri voze sa ustrojil a pribehol k ostatným. Vojenský ustrojený Peter aj s druhým zbrojnošom si posadali na sviežu pažiť pod veľkou kvitnúcou plánkou ku svojmu kapitánovi a dvom nádejným žoldnierom. Keď sa všetci usadili kapitán sa znovu začal svojich nových kumpánov vyzvedať na ďalšie podrobnosti o ich kompánii, pokiaľ je toto všetko čo povedali pravda.
„Tak dobre páni“, teraz už zdvorilejšie začal rozpravu kapitán, „keby sme sa dohodli tak sa vás pýtam koľko je vás, akú máte výzbroj a aký žold za služby by ste chceli“, obidvaja žoldnieri sa na seba pozreli, Arnold ktorý doposiaľ mlčal sa po mantácky rozhovoril. “Je nás dvanásť, všetko chlapi v mojom veku, najstarší ma tak štyridsať a najmladší ešte ani tridsať. „Každý z nás je ozbrojený mečom, dýkou, hrudným pancierom, prilbicou, šiesti máme drôtenú košeľu, máme šesť jazdeckých koní a dva ťažné, furmanské aj s okovaným bratríckym vojenským vozom. Máme štyri hákovnice s veľkým dostrelom, mericu železných gúľ a dva súdky čerstvého čierneho prachu“, kapitán s bradou v dlaniach počúval, prikyvoval. Arnold vo svojej rozprave zastal, rozmýšľal čo by do svojej ponuky mohol ešte pridať, ale nič ho zrejme nenapadlo, tak sa obrátil ku kapitánovi. „Čo žold, akú máte predstavu“, hneď za čerstva sa vyzvedal kapitán, „na žolde sa s vaším pánom určite dohodneme“, s úsmevom mu odpovedal Arnold.
„Peter došikuj tu ten malý súdok z Tokaja, nech si spláchneme hrdlo,“ vyzval celý uveličený svojím úspechom kapitán. Chlapi sa na dobrý koniec kortešovačky podplácali, posedeli, popili, najedli a na ďalších podrobnostiach rozumne dohodli. Slnko už bolo ďaleko za obedom, keď za odchádzajúcimi dvoma žoldniermi do svojho tábora kapitán Hugolín zakričal: „Tak o tri dni na svätého Pankráca vás čakáme…“
Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

redakcia | 21. 6. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 220x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou