smahu správy

Sprisahanci 3

Pokračovanie poviedky
Záblesk ohňa v diaľke osvetlil krajinu, hradný pán spozornel, očami hľadel na ohnivý bod, ktorý niekde v diaľke pred malou chvíľou náhle prudko vzplanul a vzápätí ustupoval. Pozorne počúval, či nezachytí nejaký zvuk, ale nič, žiadny zvuk, žiadny konský dupot, iba ticho a zhasínajúci oheň v začínajúcom ranom zore nad opačným koncom údolia.
„Niečo mi tu nesedí“, okamžite mu preblesklo hlavou, „veď mali prísť od juhu a oheň prichádza od hory zo západu akoby od rieky, čo keď je to predsa pasca“, na chvíľu zaváhal, cítil ako sa mu vzrušením vzpiera hruď. Zdalo sa mu, že mu srdce vyskočí, intuitívne sa chytil pod krk, nebolo o čom rozmýšľať, mestečko sa za chvíľu prebudí, niet na čo čakať, riskol a zohol sa medzi klady. „Hugo prineste oheň“, napätie chvíle mu opäť stiahlo hrdlo, zasipel na svojich vartášov pri bráne. „Počuli“, s uspokojením si vydýchol, v niekoľkých okamihoch sa pod lešením objavilo svetlo pochodne, rýchlo sa približovalo popod lešením k rebrine pod jeho stanovisko, vystúpilo na lešenie, spolu s vartášom ho dvihli nad hlavy. Hugolín priložil k pochodni vecheť slamy, jas ohňa im osvetlil tváre, jas ohňa obnažil kontúru hradby a prvé staviská v podhradí. Obaja muži chvíľu stáli v napätí. Oheň pálenej slamy bledol. „Pozrite pane, znovu svetlo“, obidvaja si s úľavou vydýchli a z druhej strany signál potvrdili. „Sú to oni, poď, otvoríme bránu“ nariadil sebe, Hugolinovi a vartášom hradný pán, len čo úchytkom uhasili horiacu slamu na lešení. Za malú chvíľu sa masívna brána s nepríjemným škripotom otvorila dokorán. Všetci s napätím čakali, nijaký hluk ani hrmot, stále ticho, ani sa nenazdali a sedem viditeľne ustatých ozbrojených jazdcov zababušených v kožušinových plášťoch v lesklých prilbiciach vystlaných kožušinou, na pariacich sa koňoch stálo na nádvorí za hradbami. Kone náhlym prechodom z cvalu do kľudu nepokojne prehrabovali nohami bez toho, aby bolo počuť dupot. Celej posádke hradu aj ich pánovi bolo divné, že nepočujú ich cveng o kamennú dlažbu. „Čo sú neviditeľní duchovia?“ neveriacky sa opýtal svojho pána prekvapený Hugolín. Hradný pán zo zvedavosti posunul pochodeň nižšie ku kopytám. Pochybnosti domácich sa razom rozplynuli, z chuti sa obidvaja hlasno rozosmiali. Jazdec, ešte mladík sediaci najbližšie pružne zoskočil z koňa, prísne pozrel na smejúceho sa pána a jeho zbrojnoša, pochopil a strhol prvú handru z konského kmestečku nebolo počuť“, hradný pán prikývol. „Tak preto aj keď sme napínali svoje sluchy sme vás nepočuli prichádzať“. „Perínsky“, rázne zvolal jeden z nich, hradný pán náhle prerušil rozhovor s mladíkom, odtrhol oči od handrami zabalených kopýt a dvihol pochodeň k jazdcovi. „To som ja“, pevne sa k svojmu menu prihlásil hradný pán Mikuláš, jazdec oslepený svetlom sa poobzeral okolo, akoby preveroval či je všetko v poriadku. Po chvíli keď nadobudol istotu, že je tu správne a všetko čo bolo dohodnuté súhlasí, opatrne zoskočil z koňa a opraty podal jazdcovi, ktorý bol už na nohách. „Janúš, postaraj sa o kone a dokumenty“, s obozretnosťou v hlase pozrel na jazdca, ktorému podal opraty. Viditeľne už starší muž sa snažil prejsť bližšie k Perínskemu, ale dlhou cestou stuhnuté nohy mu nedovolili, prešiel si skrehnutými rukami po stehnách, nepomáhalo, bolestivo sa snažil vzpriamiť, ale stuhnutá chrbtica mu to nedovolila. Pomaly nadobúdal dôstojnú polohu, aby sa mohol svojim hostiteľom predstaviť. „Som rytier Lorenc z Rymamowa“, začal rázne, „prichádzam v službách nášho kráľa Vladislava Jagelovského, jeho syna kráľoviča Kazimíra a v mene uhorských veľmožov, ktorí si ctia svetské a božie zákony “.
„Viem ctihodný pane o vašom poslaní“, snažil sa vydať niekoľko zrozumiteľných slov stále rozrušený Perínsky, ale chcel by som vám ctihodný rytier Lorenc pripomenúť, že ste sa oneskorili a to nás tak trocha pomýlilo.
Rytier Lorenc statný štyridsiatnik na jeho výčitku neodpovedal, zložil prilbicu, z pod ktorej mu vyskočila štica preriednutých šedivohlavých vlasov, úctivo sa svojmu hostiteľovi poklonil a rukou ukázal na obrovitého chlapa stále sediaceho v sedla. „ Toto je rytier Zbygniev z Lešna“, obor na znak pozdravu dvihol pravú ruku, ľavú si priložil k hrudi. Rytier Lorenc sa obrátil dozadu, s osobnou hrdosťou ukázal bradou na jazdca držiaceho kone, „tento mladý muž je syn môjho rodného brata Januša z Gliwic“, mladík sklonil hlavu. Perínsky očami pozdravil svojich hostí a ich hold potvrdil hlbokým úklonom. Štyrom jazdcom stále sediacich na svojich koňoch s rukami na zbroji rytier Lorenc nevenoval pozornosť. Zrejme traja sú vojaci a štvrtý je sprievodca od Rozhanovského, zauvažoval hostiteľ a viac sa o nich nezaujímal. „Chlapi postarajte sa kone“, zavelil svojmu veliteľovi hradný pán „ a dobre sa o nich postarajte, nás čaká práca a ich ešte dlhá cesta“. „Áno pane“, zasalutoval už uvoľnený veliteľ Hugolín. Ostatní jazdci teraz už na pokyn svojho pána rytiera Lorenca, že je všetko v poriadku, poskákali zo svojich paríp, rukami si treli stuhnuté údy a na povel hostiteľa vykročili k hradnej koniarni z druhej strany staviska, okolo ktorého sa v ranom svite povaľovali hrby kameniva a rôzneho stavebného materiálu. Rytier Lorenc v sprievode hradného pána prekračoval otesané drevené klady a z znenazdajky sa svojho hostiteľa opýtal. „Myslíte môj pane, že do leta budú hradby dokončené“?, „to nepochybujem, len čo skončí táto prekliata dlhá zima okamžite začneme práce na severnom múre“, uistil rytiera hradný pán. Ich rozhovor prerušili široké vráta dokorán otvorené, pripravené privítať záhadných hostí, ktorí v noci cválajú a cez deň oddychujú. Muži vošli do vnútra, pariace sa teplo, ktoré sa na nich vyvalilo, im v momente rozprúdilo mrazivou zimou stuhnutú krv. Červeňou zaliate tváre sa prekvapene obhliadali po ustajnených koňoch a lichve. Zakrátko hostiteľ ich obdiv k svojim koňom a hoviadkam prerušil, rukou im ukázal na opačnú stranu. „Páni, pripravil som pre vás občerstvenie“ hostia pri pohľade na provizórny mohutný stôl s voňajúcim chlebom, pečeným mäsom a pijatikou pookriali. „Vidieť, že sme tu vítaní, pán Mikuláš na nás nešetril“, zažartoval rytier Zbygniev, hlavou pokynul svojim a tí ako na povel si začali zhadzovať plášte a uvoľňovať zbroj.

Pokračovanie v budúcom čísle
Autor: Miroslav Majerník, apríl 2018

redakcia | 1. 6. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 241x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou