smahu správy

Zrada rytiera Andreasa - 5

Pokračovanie poviedky
Prešli ďalšie tri týždne
Bol spokojný sám zo sebou, že všetko spravil tak, ako mu poradil Erdédy. Jedného studeného februárového rána dôverčivý Andreas podľa dohovoru prevzal od kastelána, ktorý nepochyboval o Andreasovej oddanosti voči nemu, zapečatený list adresovaný bakalárovi Kristiánovi, váženému pisárovi prešovského magistrátu. Odovzdal mu malý obnos peňazí, rozlúčil sa s ním a jeho manželkou, prehodil na seba teplý kožuch, opásal sa palošom, vysadol na koňa a z haličskými kupcami, ktorí boli na ceste do Hontu za železom sa pohol ku kráľovskému mestu Prešovu. K neskorému popoludniu toho istého dňa sa unavený Andreas dostal k cieľu svojej cesty, rozlúčil sa pri dolnej mýtnej bráne s kupcami, ktorí zostali z vozmi pred hradbami. Popriali si všetko dobré a rozišli sa každý po svojom. Andreas prešiel bránou, zastavil sa pri stráži, pozdravil sa, prehodil pár slov a pred maštaľou uviazal koňa. Spomenul si na list. Zapečatená depeša mu nedala pokoj. Nemal tušenia čo v nej je, ale akoby ho pálila, obhliadol si ju, poobzeral sa okolo, bol sám, napadla ho kacírska myšlienka, „čo keby som tak do nej nazrel“, ale hneď ju odohnal. Pokojne zauvažoval, „povinnosť je povinnosť“ a vykročil k radnici. Na námestí pár kupcov, ktorých neodradil ani mráz si balilo svoje šiatre, pozrel k radnici, svetlo z predných okien bolo signálom, že sa tam ešte pracuje. „Zanesiem ju tam, nebudem čakať do zajtra, čo keď tam je niečo dôležité…“, rozhodol Andreas a vošiel do radnice. Dvojité pootvorené dvere s prúžkom svetla ho naviedli do pisárne, potichu vošiel do vnútra. Muž obrátený chrbtom k dverám si ho nevšimol, „bakalár Krištof“, zdvorilo sa opýtal muža zahrúženého do spisov. Muž prekvapene dvihol hlavu, nepočul ho kedy vošiel do miestnosti, otočil hlavu k prichádzajúcemu. „To som ja, ale ja nikoho nečakám“, ohlásil muž odetý do čierneho pisárskeho habitu s kožušinovým lemovaním okolo krku. „Som Andreas, tridsiatnik stropkovský a prinášam vám písmo od urodzeného pána Erdédyho, nestretol som tu nikoho tak som neohlásený“. „To je v poriadku“ prikývol pisár a rukou naznačil, aby prišiel ďalej. Stále sediaci pisár si ho premeral, urastený muž naňho urobil dobrý dojem, očami naznačil, kde ho má uložiť. Andreas položil písmo na stôl, pisár si overil voskovú pečať a s ospravedlnením ho prepustil. S pocitom dobre vykonanej práce vyšiel na námestie. S prichádzajúcim večerom sa poponáhľal k spodnej bráne, zarazilo ho, kôň už tam nebol, „určite domáci už o ňom vedia“, to ho uspokojilo. Otvoril vráta do maštale na mýtnej stanici a mal pravdu. Už aj s ustajneným koňom ho čakali, jeho dávny priateľ prešovský tridsiatnik Ferdinand s čeľadníkom už koňa odstrojovali. „No vitaj priateľ môj“ oslovil svojho hosťa Ferdinand, len čo ho zbadal v otvárajúcich vrátach, chlapi na znak priateľstva sa družne objali, prehodili niekoľko zdvorilostných slov. Andreas pretľapol koňa so slovami, „dobre sa oňho postaraj“, nechal ho mladému čeľadníkovi na obriadenie. Po vŕzgajúcich drevených schodoch vyšli hore do veže, kde v služobnom byte nad dolnou bránou žil Ferdinand so svojou manželkou a dvoma už odrastenými synmi. „Bŕŕŕ, ale ste nám priniesli zimu“, skríkla Johana, priateľova manželka, keď sa dotkla premrznutého kožucha manželovho hosťa, „mrcha zima“ zašomral Andreas a zhodil zo seba zimou sálajúcu gubaňu. Chlapi sa posadili k veľkému drevenému stolu, pripravená pečienka a holba vína im rozprúdila v tele krv a zakrátko aj v ústach reč. Obaja kráľovskí úradníci sa poznali už niekoľko rokov, mali dôverné služobné aj súkromné vzťahy a tak si dôverovali. Prebrali politiku, pospomínali na priateľov, pojedli, popili, keď večer pokročil, všetci blažene usnuli.
Hodnú chvíľu po tom čo posol opustil radnicu, vzal bakalár Krištof mestský pisár kráľovského mesta Prešova do rúk jemu adresovaný zapečatený list. Poťažkal ho, položil naspäť, „ čo mi chce ten Erdédy“, chvíľu váhal či ho má otvoriť alebo neotvoriť, ale zvedavosť mu nedala, aby sa doň nepozrel. Prvý krát ho prečítal iba tak v stoji, druhý krát si už sadol a po tretí krát nad jeho obsahom iba krútil hlavou. Nikdy Erdédyho nemal v láske, na jeho vkus sa mu zdal slizký, aby dosiahol svoje neštítil sa nijakej podlosti. Ráno nasledujúceho dňa nad týmto čudným listom krútil hlavou už aj vážený prešovský richtár, ktorý zastával aj mestského sudcu s notárom a prísažnými. Neverili vlastným očiam, ale list od tak váženého pána sa musí rešpektovať.
„Dobre páni, tak si ho dnes pozveme na výsluch pred mestskú radu“ rázne rozhodol richtár. Nebolo ešte ani desať, keď na dvere colnej stanice v dolnej veži zabúchali dvaja mestský drábi, nečakali dokiaľ im niekto otvorí a drzo vošli do vnútra. „Zima je“, na ospravedlnenie zašomral ten starší, keď nečakane vtrhli do úradnej miestnosti tridsiatnika. „Ferdinand je u vás stropkovský šľachtic menom Andreas? , rozkazovačným tónom sa opýtal dráb. Zaskočený Ferdinand mlčal, “ja som to“, ozval sa z prítmia miestnosti práve si naťahujúci čižmy Andreas. Dráb sa pookúňal, keď nadobudol istotu rázne zahlásil rozkaz, „z poverenia mestskej rady máme vás previesť na jej zasadnutie“. Pri rozkazovačných slovách drába Andreas na chvíľu zmeravel, nečakal na takéto privítanie mesta, „čo mi mestskí páni chcú“, ospalo sa opýtal. Drábi pokrčili plecami, „oblečte sa a pôjdete s nami“, neodporoval, „keď treba tak ideme“. Nasadil si kožuch, huňatú čiapku, opásal sa palošom a vyrazili k radnici. Čudný sprievod cudzieho šľachtica po námestí v sprievode dvoch drábov vzbudil pozornosť, ľudia sa nechápavo za nimi obracali. „Už ho vedú“, zahlásil od okna prísažný Lothar, chudučký chlapík s piskľavým hlasom, predstavený obuvníckeho cechu prešovského, pozorujúc dianie na námestí. „Páni, zaujmite miesto“, vyzval richtár prítomných, „a ty“, obrátil sa na strážneho pri dverách „ho voveď“. Andreas do zasadacej paloty mestskej rady vošiel ako šľachtic v dobrej nálade so vztýčenou hlavou. Nemal pocit, žeby mal byť skromný, bol si istý, že o nič vážneho nejde. Oči prísediacich sa upriamili na neho, „vyzerá dôveryhodne, nejaví nijaké podozrenie, aby sa niečím previnil“, zauvažoval sudca. Andreas chvíľu postál, aj on očami prešiel pánov sediacich za vrch stolom, v duchu si ich prepočítal. Bolo ich tam sedem a odhadom tipoval, že ten v strede odetý do prenikavého červeného rúcha s prešedivenou bradou a nabok posadeným baretom je sudca. Ten po pravej strane v modrom talári notár a ostaní odetí v civilnom odeve sú zrejme prísažní. Hľadal záchytný bod, ale nikoho nepoznal a predsa ten posledný po ľavici je pisár, jeho známi zo včerajška, bakalár Krištof. Prieskum prítomných prerušil dráb, ktorý z rachotom na pokyn sudcu prisúval do stredu sály masívnu stoličku. Nastalo ticho a prvý prehovoril ten v červenom purpure: „Ste Andreas z Brašova, šľachtic, kráľovský úradník, správca mýtnej stanice mestečka Stropkov?“, áno, odpovedal vypočúvaný. „Dobre, môžete sa posadiť a teraz vám dáme niekoľko otázok“, „áno som pripravený“. Prísediaci sa chvíľu radili, rozpačito sa dohadovali skadiaľ začať. Slovo si vzal sudca, ktorý mu dával otázky. Pridal sa notár a keď bolo niečo podstatné, dal pokyn pisárovi, aby to zaznamenal. Celý tento výsluch vyzeral ako priateľská rozprava a zatiaľ nepadlo žiadne rozhodné slovo prečo bol predvedený pred tento tribunál. Blížilo sa poludnie a stále mu nebolo jasné, čo tento tribunál od neho chce,. Na každú otázku, aby si zachoval dôstojnosť, dal Andreas jasnú odpoveď. Viditeľne unavený a roztrpčený sudca prerušil toto nezvyklé pojednávanie, chvíľu sa radil s notárom, vstal a vyriekol výsledok: Andreas z Brašova ste podozrivý za pomoc spiklencom …, Andreas sa postavil a zdalo sa mu, že naňho spadol obrovský luster aj s horiacimi sviečkami, ktorý bol zavesený priamo nad jeho hlavou. Zbledol, také niečo ho ani vo sne nenapadlo, aby ho tu v Prešove niekto s takého skutku podozrieval. „Protestujem“, zakričal na celú palotu, ale sudca pokynom ruky ho zastavil, „budete mať možnosť sa obhajovať, teraz si vypočujte čo vás čaká“, Andreas sa posadil a sudca pokračoval, „budete odzbrojený a dočasne odvedený do Molerovej pivnice, to je také šľachtické vezenie, prikrášľoval jeho zúfalú situáciu sudca. Pivnica, kde je aj umiestnená radničná vináreň je v podzemí radnice. Zajtra, keď si overíme určité skutočnosti, budete predvedený opätovne na výsluch a spíše sa s vami testament a zistia sa vaše majetkové pomery a potom sa o vás rozhodne. Pokiaľ na vás nič nenájdeme budete prepustený bez ujmy na zdraví a majetku“. Sudca dvihol hlavu, pozrel na Andreasa, „ako šľachticovi sa vám dostane slušného zaobchádzania a primeranej stravy“. Sudca obrátil zrak na opačnú stranu „zaprotokolovať“, prikázal pisárovi, potom sa obrátil na drábov „odzbrojiť a odviesť“. Andreas z pošvy vytasil meč, bol to taký chabí pokus brániť svoju česť. V tom momente ho obstúpili traja drábi s namierenými halapartňami. Rýchlo si to rozmyslel, brániť sa nemá šancu. Zatiaľ neporazený rytier ho pobozkal, prežehnal sa a zo slovami „dej sa vôľa božia“ sa nechal odviesť do prechodného domova s vedomím, že toto čo sa tu dnes udialo je iba nedorozumenie. Veril, že zajtra sa všetko vysvetlí a on bude zase voľný, veď je šľachtic. Rytier má vplyvných známych, mocných veľmožov. Mestská stráž odviedla zaisteného šľachtica. Sudca dlho váhal ako túto zvláštnu pravotu ukončiť a po porade s tribunálom vydal príkaz, „dnes priviesť k výsluchu prešovského tridsiatnika Ferdinanda a na zajtrajší deň rýchlym poslom povolať kráľovského radcu a košického mýtneho správcu váženého pána Jána Ševclicha k výpovedi“.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

redakcia | 27. 4. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 208x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou