smahu správy

Zrada rytiera Andreasa - 3

Pokračovanie poviedky
Nový rok, ráno
Erdédy ho celú tú dobu ako tam tak stáli nezaujato pozoroval. Cítil, že stráca istotu. Chvíľu ho nechal nech si preorie myšlienky. Čím dlhšie tam stáli, tým viacej začínal mať presvedčenie, že jeho svedomie nie je čisté, niečo pred ním tají. Od istého času je nepokojný. Reči sa síce hovoria, ale ten včerajší večer a dnešné ráno už si nie je istý, či to nie sú iba reči. Vedel, že v tejto nepokojnej dobe si veľa ľudí dokonca aj mnoho šľachticov, ktorí mali nejaký vzťah ku kuruckej vzbure si zachraňuje pred pomstou palatína svoj život útekom z krajiny. Tušil, že v poslednej dobe cesty týchto utečencov vedú údolím cez priesmyky na Poľsko, ale doposiaľ netušil, aký ma v tom podiel jeho priateľ a o to mu išlo. Udalosti poslednej noci Andreasovi vírili hlavou, vyťahoval ich z pamäti, nebol si istý kam kastelán mieri, čo má na mysli. Nedôverčivo pristúpil k pánovi z Erdédu a chytil ho oboma ešte mokrými rukami za rubáš okolo krku. Naoko prosebným hlasom sa spýtal priateľa: „O čom to priateľ môj hovoríš, čo predo mnou tajíš“, napriek preflámovanej noci cítil, že Erdédy pred chvíľou tohto novoročného rána roku pána 1515 vyslovil niečo čo chcel, ale povedal to tak, že on to nemal počuť. Andreasove ruky na Erdédyho krku chladili, surovo mu ich odtiahol a pozrel mu do očí, z ktorých vyžaroval des. „Čo teraz, keď už s tým začal, musí sa mať na pozore, aby sa nepreriekol“, prebehlo Erdédymu hlavou. „Teraz už nemôžem cúvnuť, musím ho presvedčiť o mojej oddanosti, aby mi dôveroval“, odpovedal si sám sebe. Havrany sediace na vrchole veže čakajúce na svoju korisť dopĺňali pochmúrnosť chvíle, oviatí štipľavým dymom z veže zlovestne zakrákali, vzlietli hľadajúc si miesto kde by boli lepšie chránení. Obidvaja muži obrátili zraky k streche veže pokrytej novým šindľom. „Je tu chladno“, pokojným hlasom vyzval Erdédy zimou sa trasúceho spoločníka, „zájdeme do maštale a tam si môžeme veci bez svedkov vyjasniť“. Prešli zasneženým dvorom, hradná maštaľ poskytovala obom pánom teplo a hlavne intimitu, kde mohli dokončiť to, čo vonku na dvore začali. Obaja sa posadili na kamenný múrik. Andreas z drkotajúcimi zubami odstránil premočené ovinovačky, pošúchal nohy a zastrčil ich do trsu sena pripraveného k rannému krmu. Pomaly sa upokojoval, myšlienky mu nedali začať, čakal…
„Andreas, sme starí priatelia, poznáme sa ešte z čias, keď môj otec so svojimi bandériami zverbovaných z rodových panstiev a tvoj z vašimi valašskými žoldniermi hájili záujmy nášho vtedy ešte mladého kráľa „Bene, bene“ (pozn. ide o kráľa Vladislava II. Jagelovského vládnuceho v rokoch 1490 – 1516), keď nastúpil na uhorský trón“, odmlčal sa a zámerne použil kráľovu hanlivú prezývku, aby mu dal jasne najavo že je s ním. Skúmavo sa pozrel na spoločníka, ten mlčal, tajnostkársky sa naklonil k nemu a pološeptom pokračoval. „Vieš dobre, že nemáme pred sebou nijaké tajomstvá, aj túto službu keď si musel opustiť Sedmohradsko som ti u palatína vydobyl ja, aby som ti pomohol.“ Andreas nič nekomentoval, zdalo sa, že ho nevníma. Trením chodidiel si ohrieval skrehnuté nohy, kastelán ho nespustil z očí, sledoval každý jeho pohyb. „Tak počúvaš ma,“ drgol do neho kastelán, ten nemo prikývol, „tretí rok prežívame spolu dobré aj zlé v tomto nepokojnom kraji. Nebudem ti vysvetľovať, že to, o čom bude reč je pre mňa veľmi dôverné a pre teba tajné dokedy sa vec nevyšetríi“, Andreas dvihol ruku k prísahe, „dobre, dobre verím ti“ uistil ho Erdédy. „Tretí deň po Vianociach som nechtiac obdŕžal tajnú správu nášho kráľa“,… Andreas mlčal,… „určite si pamätáš na posla, ktorý tu bol pred troma dňami“, „áno, áno“ neochotne pritakával Andreas. V tej správe bolo, že kráľ poveruje palatína prešetriť vernosť svojich prívržencov, medzi ktorými je aj zmienka o tebe, že si ako kráľovský úradník pomáhal vzbúrencom utiecť do Poľska“. Andreas spozornel, zachvel sa, Erdédy si to všimol, ale nedal to priateľovi najavo. Bez emócii pokračoval v rozhovore. „Musíš sa mať na pozore, aby si neupadol do toho podozrenia a ja ti v tom pomôžem“, teraz už vedome zaklamal Erdédy. Slová, ktoré práve vyslovil jeho priateľ, Andreasa vystrašili. To jeho priateľ okamžite vycítil, „tak predsa som včera niečo prezradil čo malo zostať tajomstvom na veky,“ vyčítal si v duchu Andreas stále nevediac, čo bolo povedané a kam to všetko smeruje. Erdédy sa mu pozrel skúmavo do očí, „všetko čo poviem zostáva medzi nami“ a pokračoval. „Vraj sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, víťaz nad tou sedliackou čvargou pripravuje pomstu všetkým podporovateľom, ktorých nestrestal hneď po porážke lanského kuruckého povstania proti uhorskej šľachte“, na chvíľu svoju reč prerušil, pohľadom sledoval svojho nesústredeného poslucháča či vníma, Andreas dvihol hlavu, „…tomu krvilačnému Zápoľskému už nestačí, že žoldnierske vojsko, ktoré zorganizoval lanskej jari zo zemanov, sedliakov, študentov môj strýko ostrihomský arcibiskup proti Turkovi a ktoré sa napokon vymklo spod dozoru a obrátilo svoj hnev proti uhorským pánom a kléru. Za pomoci svojich veľmožov krvavo povstanie potlačil, dal upražiť vodcu Juraja Dóžu (pozn. „Sedliacky kráľ“ Juraj Dóža bol popravený na rozpálenom kresle za vzburu), hajtmanov nasúkal na koly, tisícky sedliakov vyvraždil až musel proti tomuto bezhlavému vraždeniu zakročiť samotný kráľ, ale baží po ďalšej krvi a to krvi neraz aj jemu verných, ktorí iba náznakom podporili túto vzburu“, vysvetlením situácie pritvrdil svoju rétoriku Erdédy, pozrel na priateľa aby sa presvedčil či jeho verzia ohrozenia kráľovského úradníka je dôveryhodná. Andreas chvíľu mlčal, začínal si celú vec zrovnávať v hlave, „takže predsa len čosi vie a toto čosi je vážne,“. Čim viacej sa dozvedal, tým viacej sa mu vynáral jeho život. On úspešný kráľovský úradník, syn nebohého pána Ferdinanda z Brašova verného vojaka v blahej pamäti Mateja Korvína kráľa Uhorska, ktorý neskôr spolu s otcom v jazdeckej bandérii jágerského biskupa hájil záujmy mladého kráľa a pomohol svojmu mladému kráľovi Vladislavovi II. ubrániť jeho moc v Uhorsku, potlačiť plienenie kráľovských majetkov hordami bezprizorných poľských žoldnierov na Zemplíne a Šariši, by mal byť z niečoho nekalého obvinený. Nezdalo sa mu, kto by si na to trúfol. „Neviem kam mieriš, ale ja nemám nijakých vedomostí, aby som sa ja alebo moja rodina niečím voči uhorskej šľachte alebo korune previnili. Verne som jej slúžil aj slúžim“, sucho poznamenal Andreas snažiac sa kastelána presvedčiť o svojej rytierskej cti, kresťanskej bezúhonnosti a oddanosti svojmu kráľovi. „Ja ti verím, nepochybujem o tvojej bezúhonnosti a vernosti, veď zatiaľ ťa nikto neobviňuje, celá tá vec sa iba preveruje“…, kul svoje pikle za horúca Erdédy, „…ale v týchto zradných časoch je všetko možn.,Myslím, že ti môžem veriť, to čo sme si povedali zostane medzi nami“, Andreas aj keď ho zhrýzal duch pochybnosti, prikývol. „Buď pokojný, keby sa niečo dialo o všetkom ťa budem informovať, starí priatelia si predsa musia pomáhať“. Erdédy sám spokojný zo svojim plánom ako dostať priateľovo aj keď nečestné nadobudnuté imanie pod svoju kontrolu, sa iba usmieval, vychádzalo mu to tak, ako si naplánoval. Priateľsky ho poklepal „…a teraz vráťme sa k naším hosťom“.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

redakcia | 13. 4. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 210x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou