smahu správy

Zrada rytiera Andreasa - 2

Pokračovanie poviedky
Miestnosť, prízemie novej hradnej bašty bola nová, doposiaľ neomietnutá, na ktorej sa vo svetle lojovej pochodne leskli kropaje skvapalnenej pary. Nová severná veža s obnoveným južným hradným krídlom predsunutým do vznikajúceho podhradia bola určená na kráľovský mýtny úrad, tridsiatkovú pohraničnú stanicu a ubytovňu pre neveľkú kráľovskú posádku. Veža zároveň slúžila ako súčasť bytu povereného úradníka. Včera večer ju panstvo premenilo na hodovnú palotu a dnešnej noci poslúžila ako dočasná spálňa pre hostí, lebo tí sa už v noci nedostali za hradnú bránu. Rozprestreli svoje plášte okolo kozubu, aby tu prespali. Nad palotou boli obytné kutice pre rodinu tridsiatnika a nad ňou dreveným schodiskom sa vychádzalo na hradby. Unavený Andreas ťažko vstal z dočasného pelechu vystlaného páchnucim ovčím rúnom, ťarbavým krokom prešiel k polici a hmatom ju prehľadal, ale keď nenašiel žiadnu nádobu ani len s čistou vodou, prehodil na seba hrubý plášť a len tak naboso v ovinačkách vyšiel na dvor. Pod nohami mu začvachtalo, zaklial. Včerajší sypký sneh sa behom noci menil na vodnatú brečku. Tak po chlapsky si uľavil, nabral do hrsti mokrého snehu, vložil ho do úst, pocmukal a obsah vypľul do dlani. Mokrými rukami pohladil fúzy, večerným jedlom pofŕkanú bradu, pretrel si zarosené čelo, prešiel sa po strapatých vlasoch, zívol, obrátil sa dozadu a zbadal dve známe postavy.
„Nový rok a taká pľušť, to neveští na tento rok nič dobrého“, opileckým hlasom oznámil Andreas svojim dvom rozospatým kumpánom zo včerajšej noci, ktorí za ním vyšli do novoročného rána, aby si uľavili. Jeho starý priateľ kastelán Ján Erdédy mu prikývol, dôverne sa poobzeral okolo seba a spiklenecky pozrel na svojho močiaceho suseda súkenického majstra Mikuláša, ktorý si uľavoval vedľa neho: „Veru Andreas, priateľ môj, pre niekoho nastanú zle časy“, kastelán sa zháčil a vyzeralo to, že svojou poznámkou nechtiac povedal čo nemal. Stíchol, ale jedným okom nenápadne pozoroval svojho priateľa ako zareaguje. Po nočnej bezuzdnej pijatike rozjarený a ťažkej nočnej more stále sa preberajúci Andreas zbystril sluch. Najprv sa mu zdalo, že prepočul a nedal najavo, že sa ho to dotklo, ale bystrosť jeho myšlienok mu napovedala, že jeho priateľ ma čosi za lubom o čom by on nemal vedieť. Pre istotu očami poprosil majstra Mikuláša, aby ich nechal osamote. Ten pochopil, nabral hrudu snehu a olizujúc ju sa stratil vo veži, z ktorej komína sa začal valiť štipľavý tmavý dym. Dvaja najvplyvnejší muži malého mestečka strateného kdesi na konci Uhorska, písma znalí šľachtici, vrstovníci pokročilí štyridsiatnici, v mladosti vojenskou službou ostrieľaní drsní muži, Ján Erdédy, synovec kardinála Tomáša Bakóca z Erdédu, ostrihomského arcibiskupa, kastelán strážneho hradu a rytier Andreas z Brašova, kráľovský tridsiatnik pohraničnej kráľovskej mýtnej stanice zostali osamote. Z prvoti ho nenapadlo, že by to patrilo jemu, ale pre pokoj duše by sa rád dozvedel čo tým chcel naznačiť jeho priateľ. „Určite som pri včerajšej pijatike prezradil niečo čo malo zostať iba pre mňa“, uvažoval Andreas, hneď si začal vyčítať, že sú isté veci, o ktorých nehodno aj medzi najlepšími priateľmi v tejto pohnutej dobe rozprávať, ale túto myšlienku hneď zavrhol. Sám seba presviedčal: „nemôže ma nikto z ničoho obviniť, ja si svoje úlohy plynúce z funkcie zastávam svedomite. Vrchnosti odovzdávam predpísané mýto, slúžne si odkladám na horšie časy. Keď aj mám nejaké prehrešky, veď kto ich nemá, ale o tých viem iba ja, za tie roky čo verne slúžim aj keď som si čosi uchmatol pre seba mám na horšie časy dobre uložené. Bohatstvom na verejnosti nehýrim a ten môj skromný majetok v tomto meste nestojí ani za reč“.

Dvadsaťpäť rokov predtým

Smrť uhorského kráľa Mateja Korvína prišla nečakane, kráľovstvo nebolo na ňu pripravené. V súkromnom testamente síce určil svojho nástupcu, ale ten podľa uhorského práva nebol právoplatný dedič, darmo splodený z veľkej lásky, ale bol nemanželsky. Mladý kráľovič Ján Korvín aj napriek svojmu bohatstvu zdedenému po svojom otcovi nedokázal obhájiť svoj kráľovský nárok. Pre Uhorsko nastali zlé časy. Kráľovstvo, ktoré vyše tri desaťročia stále bojovalo sa aj napriek zdaneniu veľmožov finančne vyčerpalo. Roztržka o Uhorské kráľovstvo, na ktoré si robilo nárok hneď niekoľko kandidátov z európskych panovníckych rodov veštilo pre kráľovstvo pohromu, vojnu a biedu. Prvý zacítil šancu Fridrich III. Habsburský, nemecký a rímsky cisár a jeho syn Maximilián. Pridal sa Vladislav II. Jagelovský a jeho mladší brat Ján Albrecht. O Uhorské dedičstvo sa začali sporiť všetci proti všetkým, neustúpil ani Matejov nemanželský syn Ján Korvín a nárok si robila aj jeho vdova kráľovná Beatrice. Najmocnejší z nich Ján Korvín s dobrodružnou a panovačnou povahou svojho otca u uhorských veľmožov nemal šancu, tí sa ho báli, predsa chceli, aby už v kráľovstve zavládol mier. Veľká časť sa priklonila na stranu českého kráľa Vladislava II. Jagelovského. Kráľa poddajného v prospech nárokov mocných mužov Uhorského kráľovstva. Z mocenských sporov boli prví násilne, aj napriek tomu, že obsadili Stoličný Belehrad, vyradení obaja Habsburgovci, intrigami aj Ján Korvín so svojou nevlastnou matkou. Zostali iba dvaja, poľskí kráľovskí bratia. Spory trvali už dosť dlho a súper nového kráľa dokonca obsadil svojimi vojskami aj Pešť. Časť uhorskej šľachty a duchovenstva naklonená novému kráľovi vystrojila svoje vojenské bandéria. Andrej, veľmož z Erdédu so synom Jánom, príbuzní kardinála a jágerského biskupa Tomáša Bakóciho, vystrojili jedno jazdecké, neskôr za pomoci cirkvi, jedno pešie bandérium a pridali sa k mladému kráľovi. Pod zástavou bandéria Erdédyovcov sa zo svojimi valachmi pridal bezvýznamný zeman a bývali vojak nebohého kráľa Mateja, Ferdinand z Brašova aj so svojim najstarším synom Andreasom. Tu sa stretli vojenské cesty mladého Erdédyho s mladým Andreasom z Brašova. Boje a roztržky pokračovali naďalej, veľmoži z kráľovským vojskom napokon vytlačili mladšieho brata nového uhorského kráľa z centrálnej časti Uhorska. Vojna sa preniesla do Šariša a Zemplína na hranice s Poľskom, kde brat uhorského kráľa plienil zemepánské a kráľovské majetky. Po čase do sporov dvoch súperiacich bratov vstúpil palatín a spišský župan Ján Zápoľský, ktorý násilím a zmluvami vydobyl prinavrátenie zemplínskej a šarišskej župy v prospech uhorskej koruny Vladislava II. Vojnou spustošený stropkovský hrad a panstvo chátralo, dostávalo sa do zálohu niekoľkým pánom. Napokon situáciu vyriešil, hrad a panstvo so všetkými k nemu patriacimi dedinami, mýtami a príjmami zobral do zálohu vtedy už kardinál Tomáš Bakóc, ostrihomský arcibiskup prívrženec kráľa Vladislava II., ktorý správu panstva zveril na niekoľko rokov do rúk svojmu synovcovi Jánovi z Erdédu. Po vyplatení zálohu uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského kardinálovi sa hrad aj s panstvom dostal darom za verné služby uhorskej korune prejavené v mocenských sporoch s poľským kráľovičom a bratom Vladislava II., Jánom Albrechtom naspäť do majetkov kráľových prívržencov, bratov Františka a Petra mocných zemepánov z Perína. Ján, slobodný pán Erdédy, zostal kastelánom hradu, správcom perínskeho majetku, ochrancom uhorských hraníc a verným poddaným na večné časy ako to stálo v ochrannej listine. Jánovi sa darilo dokonca pred časom dosiahnuť u kráľa menovanie za kráľovského tridsiatnika svojho niekdajšieho bojového druha rytiera Andreasa z Brašova, ktorý po smrti otca a neústupnosti jeho brata sa ocitol vo finančných ťažkostiach.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

redakcia | 6. 4. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 203x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou