smahu správy

Zrada rytiera Andreasa - 1

Prológ

V stropkovskom týždenníku Spektrum, roč. XV, č. 4 z 22. januára 2018 a roč. XV, č. 5 z 29. januára 2018 sa objavila prvá poviedka miestneho spisovateľa Miroslava Majerníka pod názvom „Veľký oheň“. Táto poviedka nebola jeho posledná. Prináša vám ďalšiu, ktorá je venovaná stropkovskému tridsiatnikovi a šľachticovi Andrejovi z Brašova. Andrej v Stropkove pôsobil pred rokom 1515. Za doteraz nejasné príčiny bol pred 13. májom 1515 v Prešove sťatý. Zachoval sa nám jeho testament z 23. februára 1515, v ktorom stálo, že má v držbe akýsi slovník zvaný perla periel (poetická perla od Vavrinca Vallu) a tieto kódexy sú u učiteľa v stropkovskej škole. Taktiež mal u seba akýsi meč. Na konci testamentu vyznal, že na stropkovskom tridsiatku nemá žiadne pozdĺžnosti. Tento testament Andreja je aj prvou známou zmienkou o stropkovskej škole.
Pán Majerník aj naďalej bude písať takéto poviedky, ktorá čiastočne zachytávajú históriu nášho mesta a počas ich čítania si môžeme utvoriť obraz, ako to mohlo v Stropkove vyzerať a ako sa žilo. Musíme zdôrazniť, že ide o vymyslené príbehy, no založené na reálnych postavách a udalostiach. Predstavujeme vám zároveň druhú poviedku pod názvom „Zrada rytiera Andreasa“, ktorá bude mať svoje pokračovania.
Zdroj: BEŇKO, Ján a kol.: Stropkov. Martin: Vydavateľstvo Gradus, 1994, s. 320, ISBN 80–901392–5–6, str. 45.
Mestský úrad v Stropkove – Mgr. Ľuboslav Šmajda

Nový rok, nad ránom
Námestie bolo zaplnené do posledného miestečka, divadlo ktoré mu mestský páni pripravili sa nevidí každý deň. Dav jasal o dušu tlieskal bubeníkom do rytmu, kat odetý do červeného súkna sa žeravými kliešťami približoval k svojej obeti reťazami pripútanej k pranieru na veľkom drevenom lešení v strede mestského námestia. Tá už cítila žeravé teplo na svojej hrudi. „Priznaj sa ty zradca, kde si ukryl kurucký poklad…“ skríkol kat prikladajúc červené žeravé kliešte k hrudi. Bolesťou spenené ústa obetí sa snažili mlčať a neprezradiť svoje tajomstvo. Skupina jazdcov na čele zo záhadným veľmožom odetá do bielych sután z červeným znakom kríža začala krúžiť okolo praniera zo stiahnutého hrdla sa vyrvala hláska. „Konečne ste ma našli“, zrevala vzpierajúca sa obeť na čudesných jazdcov vynárajúcich sa niekde z podzemia. Neznámi rytieri na ohnivých koňoch zastali, kat upustil žeravé kliešte na drevenú podlahu, to zasipelo, dav tíchol, ustupoval…
Rozrušený Andreas otvoril oči, obraz praniera, kata, davu a jazdcov sa rozplýval, striaslo ho, nechápal čo sa to deje. Mocnými rukami sa zaprel o kamennú podlahu, posadil sa a vyjavene sa poobzeral okolo seba, ale nikto okrem neho a na jeho krik budiacich sa kumpánov rozložených okolo tlejúceho kozubu tu nebol. „Čo sa deje“ skríkol sluha Kornel hlavou položenou na hodovnom stole. „Nič sa nedeje“ bol to iba sen, chrapľavým hlasom uspokojoval svojich spoločníkov Andreas. Hlava oťažená vínom začala jasne rozoznávať, že to čo pred chvíľou zažil nebola skutočnosť, ktorá ho už trápi odkedy sa v jeho živote objavil ten záhadný veľmož košický z družinou rytierov unikajúcich za hranice Uhorska, ktorému za veľký peniaz tajne vystavil v mene kráľa sprievodný glejt (ochrannú listinu). Myseľ sa mu začala vyjasňovať a nejasne mu signalizovala, že čosi čo nemalo nikdy uniknúť z jeho vnútra na svetlo božie je von a teraz sa mu vo sne vracia . „Hádam to nebude také zlé, veď to bol iba sen“, uisťoval sám seba, kývol rukou, v rannom šere očami hľadal záchytný bod, len aby odohnal víriace myšlienky.
„Kornel priprav víno a niečo pod zub, aby bolo keď sa páni hostia prebudia“, z prvým zábleskom ranného svitu zakričal na svojho sluhu od kozubu prebúdzajúci sa Andreas. Sluha stále sediaci na dlhej ťažkej lavici z hlavou na veľkom dubovom stole medzi zvyškami jedla a ohlodaných kostí sa ani nepohol, „tak čo je, nepočuješ“, zopakoval svoju výzvu Andreas, po chvíli dvihol ryšavú strapatú hlavu a rozospatým hlasom zamrmlal. „Áno pane, všetko splním pripravím“, zamľaskal, aby poobtieral príšernú pachuť z popukaných pier. Poobzeral sa po stole, mosadzné kalichy boli poprevracané a hneď mu bolo jasné, že tam nič neostalo. Ťarbavo sa postavil zašiel k polici, kde si včera pripravil poživeň a pijatiku. Potriasol dreveným súdkom hostiteľa, priložil ucho k drevu a ani žblnk. Strčil rukou do veľkého hlineného džbána, ktorý neskoro v noci dal doniesť zo svojich zásob mestský scholastikus (učiteľ) majster Leonardus. Keď sa súdok začal míňať, prsty zostali suché, ani kvapka na obliznutie, „to je nešťastie“ zabedákal tak aby to počul aj jeho pán. „Pane, skade ho mám pripraviť, keď sa nám v noci všetko minulo, bojazlivo oznámil svojmu smädnému pery si oblizujúcemu pánovi. „Zober ten najväčší džbán a zájdi k pivovarníkovi Michalovi nech dá aspoň za tri holby toho, čo sme mali včera“, radil mu smädný Andreas. „Ale ako, veď je sviatok a pol mesta ešte chrápe, hradná brána bude až do rannej omše určite zavretá“, oponoval svojmu pánovi sluha. „To je tvoja vec, začo ťa platí, a dobré platím ty darmožráč, vynadal mu Andreas a očami prešiel priestrannú kamennú miestnosť dláždenú ploským kameňom.
Pokračovanie
Autor: Miroslav Majerník, Stropkov, február 2018

redakcia | 30. 3. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 311x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou