smahu správy

Vasaloppet 2018 - sen, výzva, bežkársky raj

Vasaloppet, alebo ináč aj Vasov beh, sú preteky v behu na lyžiach, konajúce sa pravidelne od roku 1922 v prvú marcovú nedeľu vo Švédsku.

Pre zhruba 16 000 účastníkov je pripravená 90 kilometrová trať, ktorá vedie z mestečka Sälen do cieľového mesta Mora. Beží sa ako spomienka na udalosti z roku 1520, kedy švédsky šľachtic Gustav Vasa utekal z Mory pred tyranským dánskym kráľom, pretože sa pokúšal zjednotiť Švédov v boji proti nemu. Rýchly poslovia z mesta Mora museli prekonať spomínanú 90 km trasu, aby ho našli v meste Sälen a presvedčili, aby sa postavil na čelo vzbúrencov. V júni 1523 bol Vasa korunovaný za kráľa Švédska. Od toho dňa je Švédsko nezávislým štátom.
To, čo znamená Everest pre horolezcov, to je pre bežkárov Vasaloppet. V mojom prípade, to bola výzva skúsiť po zážitkoch z extrémnych pretekov v horskej cyklistike (Transcarpathia 2009) zase niečo nové. Vasov beh mi ležal v hlave už od roku 2014.
Náhodné stretnutie s trojnásobnými účastníkmi spomínanej akcie Michalom Hajdukom zo Svidníka a Ľubomírom Vargom z Nižného Komárnika v zime 2017 bolo začiatkom napĺňania sna, túžby absolvovať Vasaloppet 2018. Hlavne Michalov zápal a zdravý fanatizmus absolvovať už po štvrtýkrát tento beh bol spúšťačom pokúsiť sa o niečo podobné.
Vedel som, že to nebude jednoduché, pretože v živote som nezabehol na bežkách viac ako 25 km. Priťahovalo a fascinovalo ma všetko, čo s tým súviselo -Švédsko, ľudia, príroda, mnohotisícový dav na štarte, prekonanie seba samého, zážitky priateľov z absolvovania tejto trate.
V jeseni začala teda tvrdá príprava a tréning . Cyklistika, bežky, plávanie sa stali skoro každodennými spoločníkmi na ceste za naplnením plánu.
Napriek mnohým prekážkam sa mi podarilo v nedeľu 4. marca 2018, ráno o 8:00 hod pri teplote –11 °C, postaviť sa do ôsmeho koridoru (celkove z 12) medzi 15 800 účastníkov.
Moji priatelia vďaka svojej výkonnosti stáli vo štvrtom koridore s cieľom získať účastnícku medailu, ktorú dostáva len ten, kto dobehne v 1,5 násobku času víťaza.
Mojím cieľom bolo hlavne dobehnúť do cieľa. Atmosféra na štarte bola úžasná. Všade samé úsmevy, ale i napätie z toho, čo nás čaká. Stáť v takomto dave ľudí je samo o sebe pre mňa zážitok.
Letmo som pozrel na hodinky a pulz meter avizuje číslo 135. V normále by to malo byť 80. Po štartovom výstrele počujem už len niečo v štýle bojového pokriku a armáda bežcov sa vydáva dopredu, v mojom prípade v ústrety nezabudnuteľnému zážitku. Všetky zmysly pracujú naplno. Úvodné tempo tesne po štarte mi dáva riadne zabrať, ale snažím sa všetko zachytiť a držať krok s ostatnými, navyše s pocitom, že mám za sebou asi päťtisícový dav ľudí. Viem, že sa to všetko zastaví po dvoch kilometroch v lieviku pred 2,5 km dlhou zjazdovkou, ktorú treba šťastne absolvovať smerom hore a pritom dávať pozor na tých pred sebou i za sebou, nezlomiť si palicu, nepoškodiť výstroj.
Našťastie ľudia sú ohľaduplní, dobroprajní a hlavne pohodovo nastavení. Okolostojaci diváci neustále povzbudzujú a sú naozaj pripravení pomôcť v každom prípade.
Bez väčších problémov sa dostávam na vrchol a začína sa to, čomu sa hovorí oddeľovanie zrna od pliev. Ani nemyslím na to, že mám pred sebou zhruba 85 km. Neustále som na perfektnej bežkárskej diaľnici pozostávajúcej z piatich stop, (tri vľavo pre rýchlejších a dve vpravo pre pomalších) v spoločnosti rovnako motivovaných bežcov.
Zatiaľ je všetko úžasné. Počasie nekladie prekážky a ukazuje sa modrá obloha. Bežky síce nemám ideálne navoskované, ale akosi to ide. Mohol by som ešte dlho hovoriť o nádhernej atmosfére na trase, o neustále povzbudzujúcich divákoch, o nádhernej prírode, o tom, že tu po organizátorskej stránke všetko funguje tak ako má fungovať, že ani na chvíľu som nebol sám počas celého preteku, že samozrejme prišla kríza asi 45 km pred cieľom v podobe myšlienok na predčasné ukončenie preteku a pod..
Škaredé myšlienky zaháňam poznaním, že všetko je to o hlave a že telo sa prispôsobí. Myslím hlavne na svojich doma, ktorý ma sledujú online na internete a presne vedia, kde sa na trati nachádzam. Nechcem ich sklamať a tak akosi zabúdam na príkorie a bežím ďalej. Myslím na to, že diplom za účasť venujem svojím vnúčatám Richardovi a päťmesačnej Leonie. To všetko mi pomáha vytrvať a šťastne dôjsť do cieľa, konkrétne do brány s nápisom – „V stopách predkov za víťazstvom v budúcnosti“.
Po jedenásť a pol hodinovej „túre“ sa v cieli dozvedám, že Michal Hajduk si vybojoval účastnícku medailu, čo sa len tak hocikomu nepodarí.
Spoločne prežívané šťastie v cieli trochu zakalí fakt, že Ľubovi Vargovi ušla medaila o mizerné 4 minúty. Osobne som spokojný so všetkým, čo sa mi podarilo dosiahnuť, čo som prežil a na čo budem ešte veľmi dlho spomínať. Ako sa zvykne hovoriť, cieľ nie je dôležitý, ale cesta k nemu.
Miloslav Cimbala

obrazok obrazok obrazok

redakcia | 23. 3. 2018 | Šport | Odkaz na článok | | 70x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou