smahu správy

VEĽKÝ OHEŇ

Pokračovanie z minulého vydania
Majster Temdera, rodom Poliak, nebol už najmladší, statný štyridsiatnik ťažkou kováčskou robotou zocelený chlap si svoju robotu zastal. Do mesta sa prisťahoval pred dvadsiatkou liet zo susednej Haliče, doma roboty pre troch kováčov nebolo. Mladý kováč pojal svoju krásnu, kyprú, počernú Rusínku Halinu aj dve malé deti, spolu so Židmi, ktorí tu prišli za slobodnejším životom a obchodom, sa vybral do mestečka, kde sa po rozkúskovaní Peteovského panstva usádzali noví obyvatelia. Kováčskemu remeslu sa naučil od svojho otca, vychýreného rymanovského kováča, a ten zase od svojho otca. Chodili k nemu šľachtici, zemania, furmani aj prostí sedliaci z celého mesta a okolia, vážilo si ho všetci, vedel čítať aj písať, mal slovo a dobrú robotu. „Škoda, že nemá synov, len samé dievky“, šepkali si susedia keď prišla reč na nástupcu, „ale čo už osud je nevyspytateľný“, kývol rukou kováč, „veď prídu zaťovia a remeslo nevyhynie.“
„Pozdravujem vás páni oficieri, vitajte v mojom príbytku“ zakričal kováč na sediacich mužov keď sa približoval k svojej vyhni, po včerajšku ich privítal ako starých známych.
„Čakal som vás už skôr, nechodili ste tak zvážam,“ ukázal na voz zo senom, pozrel na oblohu, na ktorej sa po dlhom čase v začínajúcom vetre objavilo niekoľko mrakov, „škoda by ho bolo, aby všetko čo sme nakosili na vyše tri rebriniaky vyšlo navnivoč.“
„To je v poriadku, majster, deň ešte nie je ani v polovici a my máme času nadostač,“ vľúdne na majstrovo ospravedlnenie odpovedal rotmajster Juba.
„Jánoš rozdúchaj vyhňu“ zavolal do dvora „vy dievky poskladajte seno z voza“ zavelil kováč svojej čeľadi, popľul si do rúk, opásal sa starou koženou zásterou a upravil si ju.
„Môžeme začať.“ Obaja husári vstali, podišli k svojim koňom.
„Krásne kone, takéto sa u nás v mestečku nevidia, ani gróf Keglevič, ktorý si dva páry dal doviesť až z chovnej stanice v Dalmácii také nemá vo svojej stajni a to je už nejaký pán,“ poznamenal znalecký kováč, len čo sa im lepšie prizrel. Husári sebavedome s pýchou pozreli raz na svoje kone, raz na seba. To, že sú dnes kone tu na tvojom dvore je zásluha Matúša, poznamenal gróf. Matúš poctený grófovou pochvalou sa hrdo vypol.
Adjutant Juba, syn miestneho zemana bol rovnakého veku ako gróf, bol na seba cisárskeho rotmajstra patrične hrdý, neľutoval, že sa dal zverbovať pred desiatimi rokmi s aj troma mládencami z panstva do vojska. Dá sa povedať, že ho zverboval gróf, veď sa poznali od detstva, keď chodil s otcom z neďalekej Breznice na trhy do mestečka. Zeman Juba začínal spolu ako husár, gróf si ho vybral za zástavníka eskadry, a neskôr sa vypracoval na adjutanta veliteľa. Prešiel s husárskym regimentom celú Európu, svojho zlatistého hnedáka, ktorého dostal ako dar od grófa obersta ôsmeho husarregimentu, poláskal. Kôň, jeho verný druh sa obzrel dozadu za svojím pánom a zaerdžal.
Kováč pomaly prišiel k hnedákovi, zložil mu jazdecké sedlo, pohladkal ho. Bol pokojný, vycvičený na tvrdú vojenskú službu. Opatrne mu nadvihol nohu, šikovne, tak ako to len vedia dobrý majstri podkúvači a jedným ťahom strhol starú zodratú podkovu.
„Hej kováč, Matúš ti tu pomôže a ja sa idem rozhliadnuť po okolí,“ oznámil gróf svojim spoločníkom, keď sa práca rozbehla a on tu potrebný nebude, vyšiel cez roztvorenú bránu na kamennú ulicu, kde sa preháňal príjemný vetrík rozdúchavajúc nepríjemný prach. Chlapi sa bez slova znovu pustili do začatej roboty, chvíľu mlčali, ale pri robote sa mlčať nedá, prvý začal zhovorčivý Matúš.
„To sú arabské plnokrvníky, vraj aspoň sa tak medzi vojakmi hovorilo, kontinent tureckého sultána pre Francúzku kavalériu, vojnová korisť od bitky pri pruskom meste Lipsko“, začal Matúš, živo líčiť priebeh mohutnej bitky len tak, aby reč nestála. Kováč pracoval, mlčal ďalej, počúval, keď zastal, ponížene sa spýtal rozprávača „čo bolo ďalej.“
„No čo by bolo, sme ich tam tých žabožrútov francúzskych za tri dni vypraskali, tí utekali, na poli tisíce mŕtvych, pešiakov, kavaleristov, vojakov aj oficierov a tých koní…len tak pobehovali, postávali…,“ z nadšením sa pustil do rozprávania. Matúš vycítil kováčov záujem o jeho bojové zážitky, rozprával ďalej sem tam sa zastavil, aby si spomenul ako to bolo. Kováč počúval, čosi o tom, že sa bojuje vedel, ale nemal predstavu ako taká vojna vyzerá. „Ej kováč, tam v tom Prusku, to bola vojna, na ktorej sa zúčastnila ako spojenci celá Európa, boli tam Rusi so svojím cárom, Švédi so svojím kráľom, Prušiaci s maršalom Blucherom a hlavne naši Austriaci, viedol nás generalisimus Karol Filip Schwarzenberg, aby sme vycvičili toho malého Francúza. ktorý nivočil naše Rakúske cisárstvo aj napriek tomu, že mu náš cisár František dal princeznú Lujzu za manželku.“ Kováč založil prvú podkovu, s otvorenými ústami počúval, grófa Castelliho a zástavníka Jubu si predstavoval ako v prvom šíku sa obaja bijú v tej veľkej vojne. Čím viac sa kováč dozvedel, tým viac v jeho očiach obaja rástli. Predstavoval si ich ako hrdinov, samí dvaja krvou postriekaní drvia zákerného nepriateľa, tí padajú ako muchy, a keď už všetci ležia na bojovom poli, zaháňajú stádo týchto ušľachtilých koní stojacich pri svojich umierajúcich pánoch ďaleko z bojového poľa, aby si ich mohol priviesť tu predo mňa, chýrneho kováčskeho majstra znovu okuť.
„Majster ideme ďalej,“ zakričal od vyhne tovariš Jánoš, ťažkými železnými kliešťami prehadzujúc žeravé podkovy v ohni. Kováč sa strhol, dúškom z pramenistej vody, prehltol bojové rozprávanie zástavníka Jubu, za pomoci tovariša nadvihol druhú nohu, strhol starú podkovu dlátom vyčistil kopyto, tovariš priložil žeravú podkovu ku kopytu, chvíľu podržal a nechal, nech si na kopyto sadne, zakalil ju a majster pribil. Robota im išla od ruky, keď zvon na neďalekej kostolnej veži odbíjal jednu popoludní, do konca roboty im zostávali už iba dve predné podkovy.
„Tak ako ide robota?“ ohlásil od brány vracajúci sa gróf. Chlapi dvihli hlavy, Matúš ukázal rukou na svojho hnedáka, „hotovo a tvoj za chvíľu bude,“ s potešením konštatoval Juba svojmu pánovi. Gróf spokojne pokynul hlavou a oprel sa o brvno pred kováčskou vyhňou. Vytiahol pipasár, prečistil si ho, prefúkol, spoza opasku vybral kožený mešec, strčil do neho pipasár, napchal ho tabakom, podišiel k vyhni a suchú triesku vložil do vyhnem, vzápätí sa na nej objavil malý plamienok, tým si ho pripálil. Pipasár začal dymiť, gróf z neho tuho potiahol a lahodný cudzokrajný tabakový dym sa začal plaziť dvorom.
Kováč zvyknutý iba na ten štipľavý zo svojej kováčskej vyhne potiahol do seba lahodu tabaku, nasávajúc modrastú vôňu sa ozval.
„U nás je táto bezbožnosť stále iba novinka,“ a ukázal tak trochu nesmelo na grófov pipasár, „majú ho iba grófi Sirnai a Revický, tí sa Boha neboja, ani nášho farára, ale keď si náš kantor Terna s nimi pred kostolom po omši pripálil, tak pán farár Procházka ho nazval satanom“… kováč, pozrel na grófa skúmajúc či ho neurazil, chcel vo svojom rozprávaní pokračovať ďalej, keď ho prerušil gróf bafkajúc si z pipasáru.
„Tu v mestečku ako vidím je všetko novinka, staré kamenné opevnenie, ktoré už dávno doslúžilo a nemá ho kto strhnúť, veď len hyzdí, polorozpadnutý kaštieľ, kostol ktorý potrebuje opravu, prašné ulice, hlinené domy s drevenými strechami pokryté slamou, ej kováč, kováč, keď raz tu udrie poriadny blesk, všetko sa na prach obráti, svet už žije inakšie, moderne,“ rozohnil sa gróf, pod dojmom čo práve keď prešiel mestečkom videl. Kováč keď počul slovo blesk, sa inštinktívne prežehnal, akoby tušil, že Bboh už nad mestečkom vyslovil svoj krutý ortieľ, ktorý ho na dlhý čas zmení.
„Máte pravdu pán gróf, s ponížením prepáčte, naši páni grófi, baróni, ale aj zemania, ktorí vlastnia a prenajímajú majetky, sa iba starajú ako zodrieť chudáka sedliaka, my mešťania, majstri, židovskí obchodníci sa iba zmáhame a mestská kasa je prázdna, dookola vojna, bieda, komu by tie hŕby kamenia na námestí chýbali“, s pokorou sa žaloval kováč. Gróf dotiahol svoj pipasár, kováč s Lukášom a tovarišom pribili posledný klinec na kopyto koňa, dievky vyložili plný voz sena, chlapi vo veľkej drevenej kadi stojacej pri vyhni spláchli pot z čela, umyli si ruky a všetci sa upreli na grófa a čakali, čo bude ďalej.
Gróf sa postavil medzi kone, pohladil ich cez chrbty, tomu svojmu zodvihol prednú nohu, chvíľu znalecky pozeral, vedel ako sa podkúvajú kone, neraz počas dlhých pochodov musel si koňa aj sám podkuť, nebolo času čakať na vojenského podkúvača.
„Dobrá robota, to si zaslúži okrem dobrej pláce aj oldomáš, veď už nám aj vyhladlo,“ mrkol na Matúša gróf, napätie povolilo, na to všetci čakali, od rána nič nejedli a okrem vody nič nepili. Prvý sa ozval kováč.
„Jánoš, kone zober ku studni, dobre ich napoj, potom ich daj aj so sedlami do stodoly a vy dievky pozhŕňajte to natrúsené seno z dvora a dajte ho tam do koša pri vyhni, nech nevyjde navnivoč bude na prípalku.“ Na rezký hlas svojho muža, kováčka vyšla z domu, priniesla mu čistú ľanovú košeľu a so slovami nech sa neopije všetkých vyprevadila z dvora- Gróf sa obrátil do dvora, pohľadom pohladil kone, „Jánoš, po robote si príďte do kŕčmy k Rudymu, bude výslužka, ten už robí pečienku a čapuje pivo, zavolaj aj dievky,“ pozrel na kováča, ten prikývol.
Bolo popoludní, kostolné hodiny odbili dve, šenk bol prázdny, chlapi sa usadili k stolu, tak aby oknom videli na hlavnú ulicu. Šenkárova mladá žena Judita bez slova priniesla po krígli piva, mokrou handrou poutierala ťažký dubový stôl, na lavice prestrela tkané pestrofarebné koberce.
„Kurence sú už hotové a pečienka je v ohni, tak ako ste poručil pán oficier,“ zahlásila krčmárka Rudyová, gróf prikývol. Vôňa pečeného mäsa prilákala aj túlavých psov, stáli vo dverách, čakajúc na kosti hodujúcich pánov.
Šenkár Ján Rudy bol jeden zo štyroch krčmárov v mestečku, ktorému mestská rada schválila koncesiu na varenie piva a pálenky. Platil mestu vysoké mýto, ale aj tak sa mu vyplatilo. Páni sa chceli zabávať a tí na peniaze nehľadeli a chudoba, aj keď do hrnca nemala, ale piť chcela a Rudy oproti Židom dal aj na borg. Najlepšie to bolo, keď boli v mestečku trhy, oldomáš musel byť a tak si všetci prišli na svoje.
Tovariš Jánoš spravil všetko tak, ako majster nakázal, vechťom jemného sena vyhladil kone, zašiel s nimi k obecnej studni, pri ktorej si v letnej páľave plnilo do džbánov vodu niekoľko sedliackych žien, ponáhľajúcich sa popoludní na pole. Jánoš s hrdosťou na kone, ale aj sám na seba, že má tu česť ich obriadiť, naťahal do dreveného válova čerstvej vody, za obdivu sedliačok ich napojil, prehodil pár slov so ženami, trochu postál, nech si náhodní okoloidúci prezrú, neponáhľal sa, po hodnej chvíli sa vrátil na dvor. Dievky, staršia Rózi a mladšia Maria, čakajúc na tovariša, medzi tým pozametali, natrúsené seno nahádzali do koša pri ešte stále rozžeravenej vyhni, kde boli uskladnené triesky na každodennú rozpalku.
„Dievky choďte si prevliecť šaty nech sa majster nehanbí,“ zakričal na nich Jánoš, vošiel s koňmi do stodoly, poláskal sa s nimi a tam ich ustajnil. Spokojný so svojou robotou vyšiel zo stodoly na dvor. Potiahol nosom, od vyhne vychádzal prúžok dymu, „veď to asi vyhňa…“, prebehlo mu hlavou, podišiel bližšie, malý plamienok, ktorý akoby tancoval po koši so senom sa mu nezdal, poobzeral sa dookola. „Čím ho uhasiť,“ poškriabal sa po zátylku, očami začal hľadať vedro, nenašiel ho, pribehol k sudu, rukami začal špliechať vodu na kôš, ale plamienok sa vzápätí menil na plameň a ten sa už vyplazil von z koša, pohrával sa, oblizoval sa na slamenej streche vyhne. Jánoš vybehol spod vyhne, plameň za ním, pozrel sa na strechu, ten už preskočil na drevenú maštaľ. „Kravy, treba vyviesť kravy,“ spomenul si, ale tie sú na paši, len malé teliatko zostalo v stajni, vbehol do vnútra, plameň bol už aj tam, predieral sa po čerstvej podstielke, bezradne vybehol na dvor, pozrel na stodolu, práve na ňu preskakovali plamene z maštale.
„Horííí, horííí“ snažil sa zakričať, stiahnuté hrdlo mu v tom bránilo, sipel, nevydal ani hlásku, v tom zmätku mysle si spomenul na kone v stodole, rozbehol sa hore dvorom, otvoril vrátka, čerstvé, suché seno sa farbilo ohňom. Červený kohút, skákal, prebehoval z jednej strany na druhú, v dyme počul erdžanie koní a vykročil tým smerom. Žiar vzmáhajúceho ohňa vrhajúc svoje jazyky na všetky strany ho donútil cúvnuť. Na dvore kováčka s dievkami a deťmi si v zúfalstve trhala vlasy. Vrátila sa k domu, snažiac sa vyniesť všetko čo malo akú – takú cenu. Periny a pár drevených riadov sa ocitlo na dvore, doteraz spokojné prasiatka vystrašene kvičali, brechot psov z ulice a krik z dvora zburcoval horných susedov. Najstarší z Kočišov, sivovlasý Andreas vybehol na priedomie, oheň sa práve prehupol z kováčovej vyhne do ich dvora. Šantivé klbko ohňa načalo drevenú sýpku stojacu oproti domu, obzrel sa dozadu a pohroma už aj tam. Horííí, kričal z plného hrdla na ostatných v dome, postupne vybehli všetci, žena syn aj nevesta s deťmi, cúvli k ulici, no nikto sa už neodvážil vrátiť sa, ratovať. Na ulici nastal chaos. Začali vybehovať spodní susedia zo svojich príbytkov, nestihli sa ani spamätať čo sa deje. Bezradne pobehovali po dvore, nestihli už pripraviť ani vedrá, aby hasili. Cúvli do ulice.
Krik a divný hurhaj z ulice dorazil k dverám Rudyho šenku, za dubovým stolom traja vysmädnutí muži práve vypili na dúšok prvý džbánik chladného piva chystajúc sa zaboriť prsty do doružova upečených kureniec, psy stojace vo dverách sa znepokojili, zavetrili nebezpečie, kňučali. Starý šenkár vyšiel od pultu na ulicu, pozrieť čo sa to tam deje, poobzeral sa okolo, oči z prítmia nič nevideli, len uši počuli nezvykli hurhaj z ulice smerom na Horbky. Horííí, zakričal na šenkára mladý Zvolenský, keď ho zbadal na ulici utekajúc k domnelému požiaru.
„Oheň, oheň … tam,“ rukou ukazujúc do neznáma, trasúcim sa hlasom oznámil svojim hosťom šenkár, všetci zdúpneli. Prvý sa spamätal kováč, položil kus chrumkavého stehna na misu a nervózne odpil dúšok piva. To iste urobili aj gróf, rotmajster a dvaja cudzí kupci so svojimi furmanmi, ktorí práve v šenku odpočívali, všetci vyšli pred šenk. Kováč akoby tušil pohromu z jeho domu, nechal svojich spoločníkov a rozbehol sa hore ulicou. Horííí, horííí už sa ozývalo ulicou aj z každej strany námestia, predieral sa pomedzi ľudí, jedni sa bezradne prizerajú, iní pobehujú a oheň postupne navštevuje všetko okolo, dvory sa vyprázdňujú. Predral sa k spodným susedom, keď zbadal ako nejaký zúfalec s krikom, „ľudia pomôžte, je tam otec“ vbehol do dvora k Reichovho domu, vrátil sa od verají s ohňom ošľahnutou tvárou. Starý sused, Žid Reich, sa bránil, stál vo dverách odhodlaný zomrieť. Darmo ho syn prosil, nechcel opustiť svoj nový dom, zúfal, nadával a potom sa modlil, nič nepomohlo. Strecha pokrytá čerstvým šindľom rozžeravenej beštii neodolala. Kováč pozrel vyššie do ulice, už bol istý, že je to od jeho vyhne. Žena, dievky, deti, kone, behalo mu mysľou, zúfal si, očami hľadal v dave ustupujúcich ľudí svojich blízkych. Modrasto-čierny dym vystúpil nad domy, spozorovali ho ľudia pracujúci v okolí mestečka na poliach, náhlivo nechávali kosy, hrable a motyky, utekali k mestečku. Po chvíli sa k Reichovmu domu predrali aj gróf s rotmajstrom, nemo hľadeli na dielo skazy šíriace sa mestom.
Kruh ohňa okolo kováčovho gruntu sa zväčšoval. Horeli už domy, maštale, stodoly horných aj dolných susedov a oheň šiel ešte ďalej po vetre, do stredu. V plameňoch sa ocitol celý stred námestia, chatrné mestské staviská vzbĺkli ako fakle, oheň sa nebezpečne blížil k šindľovým strechám kamenných hradieb, zdalo sa, že z tej strany zastavia a za hradby ku kaštieľu, panským domom, sýpkam a kostolu sa nedostanú. V letnej páľave dobré vyschnuté slamené a šindľové strechy mestských drevených a hlinou natretých domov, čerstvo navozené seno v panských stodolách na druhej strane sa v priebehu niekoľkých okamihov stali vďačnou potravou nenásytného ohňa podporovaného sviežim severným vetrom.
Živel už trovil kováčov dom, už s veľkým buchotom prehlušujúc oheň padla prvá strecha. Plamene na obrátil v smere víriaceho vetra, ten sa spínal a obrátil nižšie po ulici k námestiu. Ľudia ustupovali po ulici stále nižšie, kruh ohňa sa rozširoval. Keď hodiny odbíjali tretiu, ten sa už šplhal po kostolnej streche k veži, na ktorú zazvoniť na výstrahu sa už nikto neodvážil. Bezradnosť a chaos opantal všetkých, jední spínali ruky k nebu, šepkajúc modlitby, druhí zháňajúc vedrá a iné nádoby snažiac sa organizovať a uhasiť oheň, ale ten bol pred nimi v bezpečí robil si čo chcel. Pobehoval si po strechách, šantil si a ničil.
„Trest boží!“ Z plného hrdla vykrikovala mladá sedliačka od Čurilov, držiac v náruči sporo povité nemluvňa, keď oheň začal olizovať horných susedov Duplinských. Krik dospelých, plač detí ustupujúc nenásytnému ohňu sa niesol ulicami z východnej aj severne časti okolo horiacich hradieb. Hradné múry s dreveným lešeniami, sýpky, stodoly, kostol aj kaštieľ boli v plameňoch, tam už nik nehasil, páni aj sluhovia sa sústredili pri mestskej studni, hľadajúc pomoc pri vode. Erdžanie koní, kvikot prasiat, brechot psov a iných domácich zvierat, ktorým sa už nedalo pomôcť pomaly zanikal v praskote ohňa, panika a strach zachvátili všetkých. Plač detí a nárek žien sa miesil páľavou a tá hnala ľudí ustupovať ohňu.
Richtár Jozef Staško s mešťanostami Jánom Balogom a Antonom Pendelom, ktorí v tom čase sa radili v mestskom dome, po prvotnej bezradnosti sa chopili iniciatívy. Richtár pod hrozbou trestu pre tých, ktorí odmietnu podrobiť sa protipožiarnym regulám, či je to pán, remeselník, sedliak, alebo paholok, začal organizovať záchranu mestečka. Na rozkaz panského kapitána a jeho drábov, sústredili miestnych chlapov pri studniach, každý s mokrým vrecom na spôsob kapucni kryjúc pred žiarom hlavu a chrbát. Narýchlo vysvetlil všetkým prítomným, že tomu čo bolo v plameňoch sa už pomôcť nedá, ale to, čo ešte nehorí treba uchrániť. V prvom rade im nariadil hajtmanovi Juskovi, aby zahnali deti a ženy od ohňa z celého stredu mestečka, aby nevznikli ľudské obete. Richtár poveril mešťana Pekára, aby okamžite vyhlásil všetkým obyvateľom z južnej a západnej časti vynosiť všetok živý a mŕtvy inventár, ktorý ma cenu čo najďalej do poľa od obydlí. Chlapov, sluhov, sedliakov aj mešťanov, ktorým nehrozili škody požiarom dal pod velenie panského kapitána, určil mestského notára Flešara, aby nad touto činnosťou dohliadal. Kapitán rozostavil chlapov a okamžite nariadil polievať domy, ktoré sú v blízkosti plameňov vodou, aby sa zabránilo rozširovaniu ohňa. Dobrovoľní hasiči to rýchlo pochopili. Mestskí drábi, ktorí stáli pri studniach svojou prítomnosťou zabezpečili, aby štyria statní chlapi sa navzájom striedali a zo studní ťahali vodu, ďalší nalievali do vedier a ostatní za pomoci rozostavených rebríkov polievali ohrozené strechy, domy a staviská.
V tento najnešťastnejší deň v dejinách mestečka začala záchrana toho, čo ostalo. Čierne mrakmi popola a dymu zahalené popoludnie sa prehupovalo k podvečeru, vietor akoby vypočul nešťastných ľudí, umravnil sa, strácal silu, už neškodil a neživil rozbesnený živel, neprikrmoval ho. Počiatočný chaos obyvateľov a nárek poškodených ustupoval, prestali aj srdcervúce zvuky v ohňových mukách hynúcich zvierat, oheň dokončoval dielo skazy celého stredu, severnej, východnej, južnej časti ulíc. Tie prvé, ktoré živel navštívil, premenili sa na červenkasté tlejúce pahreby. Nehoreli, iba si bafkali a tie posledné nadol a do boku ulice ešte stále sa správali ako žeravé vyhne poslušne horiace si vo svojom ohnisku. Za horiacimi hradbami oheň si veselo ukrajoval, nikto ho nehasil. Boli aj takí, ktorí mu dopriali, „nech sa nažerie, veď je to pánske a tých netreba šanovať.“ Šum ohňa šľahajúceho do výšky, praskot masívnych horiacich trámov spoza hradieb, povely drábov a krik ťahačov vody okolo studni, hasičov utkaných z ľudských reťazí prerušil ohromný rachot. Stred mesta dunel, praskal, vyplazoval obrovské plamenné jazyky, plným priehrštím vyhadzoval iskry. Zdalo sa, že sa prepadlo horiace mesto. Všetci zmeraveli. V tom okamihu zastala všetka činnosť, zrak každého sa obrátil k iskriacej, do prachu zahalenej veži a horiacemu kostolu. Celé okolie sa zahalilo do dymiaceho mraku prachu s iskrami, ktorý sa usádzal na všetkých čo boli v okolí. „Ľudia, zachráňte prišiel koniec sveta,“ zakričala žena mešťanostu Pekára. Niektorí v tom úžase odhadzovali vedrá, reťazec sa začal rozpadať.
„Chlapi, nebláznite, nie je to koniec sveta, to spadol veľký zvon,“ zakričal dráb Mikuláš, veliaci chlapom pri mestskej studni. Prítomní muži sa začali žehnať, ženy bedákať.
Zlovestný rachot ustal, iskry sa premenili na prach. Usadil sa po okolí, posadal na spotených chlapov, hasičoch a ich pomocníkoch, niektorí sa rozkašľali, utierajúc si oči zasiahnuté štipľavým prachom, sadzou a popolom.
„Chlapi pokračujte v robote, tu nám už nič nepomôže,“ vyzval svojich hasičov a polievačov dráb Mikuláš. Všetci pochopili, nikto nereptal, neklial, unavených ľudí pri ohni striedali čerství, odhodlaní brániť svoje mesto, roztrhaný reťazec ľudských rúk sa sceľoval. Noc vysvietená ohníčkami ožarujúc okolie si sadala na nešťastné mesto.
Po krátkej noci, 15. júna, roku pána 1814, keď sa objavili prvé kontúry mestečka, nevyspatý reťazec ľudí okolo zhoreniska cez túto zvláštnu noc, konca slameného mestečka ešte stále chrániac svoj domov, ožíval. Dav unavených ľudí neveril vlastným očiam, to čo poznali, nebolo, namiesto toho čo bolo zostali iba kamenné komíny týčiace sa k oblohe, popri nich pahýle ohorených starých drevených trámov. Vyhorela celá horná ulica, celá bočná, rínok, fara, škola, kostolná veža, kostol, kaštieľ aj hradby, vyše štyridsať stavísk ľahlo popolom. Vyhorelo všetko slamené a drevené, to čo bolo kamenné trčalo do nebies, obhorené, napoly zborené. Už to nebolo mesto aké vídali stáročia jeho obyvatelia, bolo to ohyzdné dymiace sem – tam čerstvým vzduchom blikajúce spálenisko s odporným pachom spráchnelého dreva a pražiaceho sa mäsa uhynutých zvierat. Ľudia prišli o skromný majetok, remeselníci o svoje dielne, mesto o verejné budovy, cirkev o kostol a faru, miestna šľachta o sýpky, stodoly. Nikto to v tej chvíli nepovedal nahlas, ale bolo ich veľa, ktorí v duchu súhlasili, že padol nenávidený symbol moci šľachty, kaštieľ , obytné veže a ošumelé hradby. Zo starého Žida Reicha zostalo iba klbko spáleného mäsa, tak ako zo šiestich koní, piatich kráv a dvoch teliat, prasiatka, husí, sliepky a priviazaných psov nikto už nepočítal.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré a to platilo aj pre naše mestečko. Rany, ktoré zanechal požiar sa časom začali sceľovať. Mestečko ožilo, panstvo dalo strhnúť hradby, zasypať hradnú priekopu, obnoviť kostol aj kaštieľ, kamenný materiál pridelilo mestu na pomoc pri reparáciách. Mesto nariadilo mešťanom a remeselníkom, že každý dom vybudovaný okolo námestia bude kamenný, tehlový alebo z nepálených tehál, slamené strechy museli nahradiť pálenou škridlou. Ľudia pracovali, mestečko stavalo z popola, gazdovia na povozoch, ale aj tí chudobnejší iba tak s káričkou sa rozišli po okolí hľadať pomoc u svojich blížnych, pomáhali si susedia, pomohlo aj mesto. Presne za dvadsaťsedem mesiacov po veľkom požiari, za veľkej slávy 15. septembra 1816 pricestoval do Stropkova so svojím sprievodom duchovných a svetských úradníkov prvý košický arcibiskup Andrej Sabó, aby ho vysvätil, zorganizoval zdecimovanú farnosť, obnovil duchovný život aj svetskú samosprávu, jeho vyše tisícdvesto rímskych katolíkov, ale aj tisícke ostatných z iných vierovyznaní. Vítali ho všetci richtár, farár, prísažní, dospelí aj deti, bohatí aj chudobní, rímski aj grécki katolíci, pravoslávni aj Židia.
Miroslav Majerník

redakcia | 2. 2. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 367x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou