smahu správy

VEĽKÝ OHEŇ

Prológ

Stropkov na začiatku 19. storočia vyzeral dnes už nepredstaviteľne. Ako vtedy vyzeral vieme reprodukovať na základe historických prameňov. Mnoho Stropkovčanov netuší, že do roku 1814 stál v Stropkove hrad. Práve v roku 1814, presnejšie 15.6. o pol tretej popoludní vypukol v kováčskej vyhni Temdera na severnom okraji mesta taký oheň, ktorý sa vetrom rozširoval. Tento požiar zničil kostol, faru, školu, námestie, samozrejme domy a neposlednom rade aj hrad. Ľudia po uhasení požiaru svoje mesto nespoznávali. Keďže väčšina domov mala slamenú strechu a máloktorý bol z kameňa, oheň bol týmto vyživovaný. Po tejto katastrofe bolo nariadené, aby sa hradné múry rozobrali a kameň bol použitý na stavbu nových domov. Hradné priekopy sa zasypali. Domy na ulici Zámockej a Nový Riadok boli postavené práve z hradného kameňa. Po tomto nešťastí sa od základov zmenil urbanistický vzhľad nášho mesta a ako sa hovorí „Všetko zlé je na niečo dobré“. Následne si môžete prečítať rukopis od Ing. arch. Marka Vatehu ako to v Stropkove v tom čase vyzeralo a nakoniec poviedku o tejto nešťastnej udalosti z pera Miroslava Majerníka.
Zdroj: BEŇKO, Ján a kol.: Stropkov. Martin: Vydavateľstvo Gradus, 1994, s. 320, ISBN 80–901392–5–6, str. 87.
Mestský úrad v Stropkove – Mgr. Ľuboslav Šmajda

Dochované historické pramene (cirkevná matrika – Stropkov, farár Matúš Prochácka) nám podávajú informáciu o veľkom požiari v Stropkove. Podľa nej v kováčskej vyhni Temdera na severnom okraji mestečka vypukol dňa 15. júna 1814 o pol tretej popoludní požiar, pri ktorom vyhorelo celé námestie, škola, kostol a fara. Táto udalosť bola zaznamenaná aj v kláštornej kronike s dodatkom, že vyhorel kostol (kostolné zvony sa rozliali a spadli do starej sakristie) spolu s hradom a severnou časťou námestia. Kováčska dielňa bola najpravdepodobnejšie situovaná na ľavej strane majerského potoka v zadnej hospodárskej časti domu, ktorý priečelím zapadal do fronty hlavnej ulice v Stropkove. Pri severnejšej lokácii dielne by musel požiar pohltiť aj blízky františkánsky kláštorný areál, čo sa však podľa dochovaných správ nestalo.
Požiare boli často sprievodným javom chudoby, čomu predchádzalo nedostatočné protipožiarne zabezpečenie obydlí. Najpravdepodobnejšie táto kováčska dielňa nebola murovaná ani preklenutá pevným nehorľavým materiálom. Náročnejšie, murované domy v Stropkove stáli zväčša v prednej línii uličnej zástavby a slúžili na bývanie, hospodárske staviská zase v ich zadnej časti a boli spravidla materiálne podradnejšie, lacnejšie a chatrnejšie. Za takýchto podmienok a pri chvíľkovej nepozornosti mohlo veľmi ľahko dôjsť k nešťastiu. Aj malá iskra, vypadnutá z kováčskej dielne, v suchom letnom počasí a v ľahko vznetlivom prostredí drevenej stavby prekrytej slamou či šindľom mohla najbližšie okolie ľahko zapáliť. Vzniknutý plameň za severozápadného prúdenia vetra sa už potom nezadržateľne šíril strechami južnejšie situovaných hospodárskych stavísk. Hospodárske staviská v Stropkove boli spravidla od obytných domov osadené v minimálnych vzdialenostiach, alebo priamo nalepené k zadnej časti domu. Zadné štíty domov i strešne štablóny boli taktiež spravidla ukončené drevenými doskami a samotná domová krytina zase slamená, šindľová alebo keramická. Takáto konštelácia stavebných prvkov za suchého počasia a priaznivého vetra bola hnacím motorom šíriacemu sa požiaru. Keďže požiar vznikol v centrálnej časti mestečka, kde aj obytné domy stáli v radovej alebo natesno osadenej zástavbe, šíreniu požiaru sa za priaznivých poveternostných podmienok dalo len veľmi ťažko zabrániť. V tejto situácii mohlo požiaru podľahnúť okolo štyridsaťpäť až päťdesiat murovaných obytných domov a inštitúcií s ich hospodárskym zázemím spolu s celým hradným komplexom. Pritom, vzhľadom na kontext dochovanej správy i konfiguráciu domovej zástavby Stropkova ani nepredpokladáme, že boli zasiahnuté aj ostatné domy stojace na západnej strane fronty hlavnej ulice. Okrem vyhorenia v matrike uvedenej školy a fary to musel byť aj objekt izolovane stojaci v severnej časti námestia, ktorý najpravdepodobnejšie slúžil mestskej kancelárii. Mohli by sme zauvažovať, že vysoké hradné objekty vystavané z pevného kamenného materiálu mali šíriacemu sa požiaru odolať. Je potrebné však mať na mysli, že aj hradný areál mal šindľovú strechu a chumáče horiacej slamy poletujúce vo vírivom vetre sa mohli o ňu ľahko zachytiť. Zo situačnej figúry domovej zástavby v tejto časti mestečka však vyplýva, že plamene preskakujúce strechami severnejšie stojacích domov sa k hradu priblížili v jeho najzraniteľnejšom bode. Severná strana hradu bola totiž hospodárska, spravidla taktiež vystavaná z podradnejšieho materiálu a v nízkej, iba prízemnej forme. Hradná maštaľ bola murovaná, ale susediaca stodola nie, mohla byť len z dreva. Na viac, základnou funkciou stodoly je uskladnenie suchej slamy a sena. Preto, najpravdepodobnejšie práve cez tento najzraniteľnejší kolízny bod sa plamene mohli dostať až do statného kamenného hradu. Najracionálnejším východiskom potom zostal už len únik živého tvorstva z hradného obkolesenia.
Mestečko až do súčasnosti trpí chronickým nedostatkom, až absenciou staršieho miestneho archívneho materiálu. Najvhodnejším prirodzeným prostredím pre uskladnenie použitého písomného materiálu býva suché podkrovné prostredie na povale jednotlivých objektov. Takto najdôležitejšie zemepánske dokumenty, predpokladane uskladnené v hradnom podkroví ako aj dokumenty mestskej kancelárie uskladnené na povale objektu stojaceho v severnej časti námestia alebo dokumenty uložené na povale fary či v najvýznamnejšom meštianskom dome (Štoku) z nárožia námestia, (ktorý patril pravdepodobne rodine Révesovej, druhej najvýznamnejšej v Stropkove) mu museli zákonite podľahnúť. Najpravdepodobnejšie práve rozsiahly požiar z roku 1814 takto mestečko navždy pripravil o jasnejšie poznanie jeho minulosti.
Ing. arch. Marko Vateha – Rukopis

VEĽKÝ OHEŇ

„Hééj, kováč, otváraj bránu“ zakričal toto júnové slnečné dopoludnie mladý muž sediaci na bujarom, mladom žrebcovi priratujúc hore prašnou, kamenistou ulicou k dvoru stropkovského kováčskeho majstra. So svojím adjutantom, verným bojovým druhom, zemanom, tunajším rodákom rotmajstrom Jubom, zoskočili z koní. Aj keď obidvaja jazdci boli oblečení v obnosenej vojenskej uniforme uhorských husárov, na prvý pohľad sa dalo rozoznať, že sú to dôstojníci rakúskej armády cisára Františka I. Habsbursko-Lotrínskeho.
Nezvyklí prišelci, ktorí sa z nenazdajky predvčerom popoludní objavili v mestečku, akých tu v týchto časoch veľmi nevidieť, vzbudili u našincov pozornosť. Na odporúčanie grófa Szirmaya, rodinného priateľa rotmajstra Jubu, mladí páni sa usadili v najväčšom miestnom zájazdnom hostinci šenkára Michala Kontulisa. Včera zvečera sa zvítali s miestnymi pánmi pri pive a dobrej baranej pečienke, posedeli, veď sa toľko rokov nevideli, nejaké chýry o nich sa do mestečka doniesli, ale to boli iba chýry. Pospomínali na časy minulé, na vojnu, bitky aj pletky, reč prešla aj na politiku, chlapi sa bavili a Kontulis nosil čo im hrdlo ráčilo. Zábava s domácou šľachtickou honoráciou sa pretiahla do neskorej noci. Rozišli sa, keď mestský hlásnik ohlasoval hodinu po polnoci. Ráno bolo pre obidvoch ťažké, vyzerali unavene, keď ich šenkárka prišla zobudiť po preflámovanej noci. Museli si privstať, boli dohodnutí, ale nechcelo sa. Trebalo načas doraziť na reparáciu svojich koní a výstroja. Po dlhej, niekoľkodňovej ceste od ôsmeho Husaren – regimentu Pálffy zo Stockerau, boli kone unavené, podkovy zodraté a gróf Szirmay im dohodol reparáciu ešte včera v šenku s tunajším majstrom kováčskym Jánom Temderom, ktorý si k večeru bol prepláchnuť u Kontulisa rozpálené hrdlo.
„Je tu niekto“, zavolal do dvora mladý muž znovu. Dom, dvor aj kováčska vyhňa na hornom konci niekdajšieho veľkého rínku aj napriek tomu, že sa z nej dymilo mlčala. Nik sa neozýval. Len dve neveľké, hnoj rýpajúce prasce a kŕdeľ hrabavých sliepok sa nechápavo obzreli za príchodzím hlasom.
Mladý muž, gróf, nebol nikto iný, ako tretí potomok cisárskeho generála Karola Castelliho, legendárneho obrancu Smolenického hradu počas protihabsburského povstania Františka II. Rákóciho, za samostatnosť Uhorska. Ten si svoj šľachtický titul vyslúžil pred vyše sto rokmi za verné vojenské služby rímsko-nemeckému cisárovi a uhorskému kráľovi Jozefovi I. Habsburgovi, proti povstaleckej armáde. Vtedy sa pod hradom Smolenice sústredilo tritisíc vzbúrencov, aby ho dobyli a využili ako hlavný stan v nástupe na Viedeň. Cisársky generál Heister pritiahol od Viedne, zaútočil na nich z vonku a Castelli z vnútra hradu. Spolu ich rozprášili a rozohnali po okolí. Tvrdohlaví kuruci sa ani po zdrvujúcej porážke nevzdali Od hradu neodišli a znovu sústredili svoje vojsko, aby dobyli hrad, ale Castelli ho pre cisára na pol roka ubránil.
Majetku, ktorý starý generál za svoje zásluhy zanechal, bolo málo. No šľachtický titul mu pomohol, aby jeho syn si ho užíval. Majetok a rod zveľadil až jeho vnuk Alexander, keď sa priženil do rodiny Pethő z Gerše a stal sa podielnikom stropkovského panstva po manželke. Nebolo toho veľa na to, aby uživilo otca, vdovca, staršiu sestru, čakajúcu na bohatého ženícha a splnilo nároky mladého grófa. Kariéra šľachtica cisárskeho vojaka v čase, keď sa celá veľká Európa už niekoľko rokov zmietala vo vojne proti malému francúzskemu uzurpátorovi Napoleonovi, bola sľubnejšia a meno pravnuka generála zaväzovalo k službe rakúskej korune. Na prianie otca sa rozhodol zostať verný vojenskej rodinnej tradícii svojho prapredka. Jozef Castelli nebol bohatý, ale bol vzdelaný a ctižiadostivý. Práve ukončil kolégium, vychýrenú školu v Prešove. Mladý, sotva dvadsaťročný vzdelaný šľachtic, nezaváhal. Sľubná vojenská kariéra mu ležala pri nohách. Dal sa naverbovať do Husaren – Regimentu Palffy a so svojou družinou zo stropkovského panstva pred desiatimi rokmi odmašírovali do rakúskeho mestečka Stockerau niekde pri Viedni. Nebolo mu ani tridsať, keď sa po dlhom čase vrátil do mesta, v ktorom aj keď ho nikto z rodiny už nečakal, mu jeho nebohý otec zanechal dedičstvo. Mladý gróf po dobrodružnom vojenskom živote, ktorý prežil bez väčšej ujmy na zdraví, začal uvažovať. Po poslednej vojne s uzurpátorom v ďalekom Prusku, sa Európa začínala pripravovať na mierový život. Politici, ale aj národy si žiadali mier, tak aj mladý gróf sa rozhodol, že zanechá dobrodružný vojenský život a usadí sa. Peniaze za desaťročnú službu v armáde má na dobrý úrok uložené vo viedenskej banke. Usporiada si majetky, oddýchne si a keď Boh dá, nájde si seberovnú nevestu, založí si rodinu a bude si užívať život, zábavy, poľovačky. Chlap štíhly, svalnatý, vetrom ošľahaný, drapľavej tváre. Na pravom líci jazva, pamiatka z boja. Zocelený za desaťročie vojny, od porážky pri moravskom Slavkove, kde začínal ako mladý husár, až po víťazstvo pri nemeckom Lipsku, kde už velil tretej kompánii husárskemu regimentu grófa Pálffyho. Z predchadzjúceho života cisárskeho dôstojníka a veliteľa jazdeckej kompánie uhorských husárov, nebol zvyknutý na takéto ponižujúce prijatie, aby pred nejakým kováčom vyčkával pred bránou. Bol ráznej povahy. Keď ako vojak sa na niečom dohodol, vydal rozkazy, tak to muselo platiť. Časom, keď prešiel svetom a videl toľko utrpenia, bojové polia plné mŕtvol, aj on časom vedel precitnúť, obmäkčiť sa. Chvíľu čakal. Kone nepokojne prehrabávali kopytami, cítiac, že sa im uľaví. Gróf nervózne švihol jazdeckým bičíkom. Jeho zvuk zašvišťal vzduchom. Chvíľu počkal, znova nič. Všade sa rozlievalo ticho.
„Kde ten starý trčí, veď sme boli dohodnutí, že mu privedieme prezuť kone“, pozrel vyčítavo na spolujazdca, „dobre ste to so Szirmayom, s tým chruňom kováčskym, dohodli“, rotmajster Juba mlčal. Nechcel svojho pána svojimi poznámkami dráždiť, lebo videl, že ho prechádza trpezlivosť. Ako šľachtic a vojak bol zvyknutý na iné móresy. Triasli sa pred ním iní páni a tento tu, dedinský chruňo, ako ho nazval gróf, neráči ani vyliezť zo svojho hlineného a slamou pokrytého brlohu, aby ho privítal.
„Je tu niekto?“, zakričal znova, teraz už hlasnejšie. Švihácky, tak po vojensky, vykročil aj s koňom k dvoru. Jednou rukou držiac ohlávku, si druhou rukou otvoril starú, zubom času práchnivejúcu drevenú bránu, okovanú vŕzgajúcimi oceľovými závesmi.
„Tí zadebnenci nemajú trocha cti“, zahromžil na adresu svojich poddaných gróf. Vŕzganie starej brány a nadávky z dvora, vyrušili starú kováčku. Náhlivo, neupravená, strapatá vybehla na dvor, len tak v omastenej zástere s veľkou drevenou varechou. Za ňou dve decká v zašpinených košieľkach, nejasného pohlavia. Počerná žena kyprých tvarov, zvyknutá pri tvrdej kováčskej robote na drsné slová, žmurkajúcimi očami šacovala príchodzích. Za tie roky pri remesle svojho muža spoznala ľudí aj kone z mesta a okolia, ale na tých dvoch si nespomenula. Zdalo sa jej, že ich nikdy ani v týchto končinách nevidela. Pozorne sa na nich pozrela. Čosi sa jej nezdalo, lebo to, čo stalo na kováčskom dvore, sa v tomto zabumbanom mestečku len tak nevidí.
Hladko vyčesané jazdecké kone s novými vojenskými sedlami, ostro kontrastovali s ich nedbalo oblečenými majiteľmi. Muži vyzerali ako šľachtici, dôstojníci, opásaní remencami. Na boku neveľký paloš, v sedle vojenská karabína. Obuté mali obnosené nízke jazdecké vojenské čižmy s červenou sárou, oblečené vyblednuté modrasté vojenské nohavice s lampasom a kamizolou posplietanou farebnými šnúrami. Bola v pomykove. Mohli to byť aj sluhovia, koniari, oblečení do pánovej starej uniformy. Alebo aj zbojníci, vojenskí zbehovia, veď takých sa pred dvoma rokmi, keď Francúz ustupoval z Ruska, po kraji potulovalo veľa. Dvaja takí talianski zbehovia sa dotúlali aj do mestečka, ale ako sa neskôr ukázalo, boli to čestní ľudia. Majstri kamenári, ktorí sa v kraji usadili. Opatrne, stále ešte bez pokory, sa opýtala toho vyššieho elegantnejšieho s vojenským čákovom na hlave, čo si praje. Príchodzí sa vystrel. Vtom si uvedomil, že sú doma, medzi civilmi, svojimi ľuďmi, aj keď hlúpymi sedliakmi, ale doma, nie na dobytom nepriateľskom území, zmiernil tón svojej reči na priateľský.
„Som Jozef Castelli, syn starého grófa Castelliho, ktorý tu pred časom niekoľko rokov pobudol a žil na tunajšom panstve“, žena spozornela, „predvčerom som sa vrátil aj so svojím starým priateľom, zemanom Matúšom Jubom po rokoch vojenskej služby na urlap a mám tu dojednané s majstrom prezutie našich koní“, teraz už bez hnevu, že ho tu nikto nečaká, vysvetlil svoju prítomnosť na dvore. Rotmajster Juba s otvorenými ústami sledoval grófovu reč. Usmieval sa, nepochopil, že starý vojak sa dokáže tak láskavo správať k ušmudlanej remeselnej žene, akoby bola jemu rovná. Ohúrená kováčka sa rýchlo spamätala: „hneď som si pomyslela, že to nebudú obyčajní sedliaci, aj keď vyzerajú dosť ošumelo“, prehnalo sa jej hlavou. Varechu podala decku stojacemu za ňou. Úctivo sa uklonila. Hľadala vhodné slová, aby si vzácnych hostí nepopudila.
„Prepáčte ponížene, pán gróf, prepáčte. Nepoznala som vás, ani vášho priateľa. Prepáčte, ale na vášho otca aj sestru si pamätám“, znovu sa hlboko pred grófom uklonila, rukou ukazujúc na drevenú lavicu, núkajúc ich, aby si sadli.
„Ráčte sa posadiť, môj muž každú chvíľu by mal byť doma, zvážajú s tovarišom aj našimi dievkami seno od Ondavy. Veď sám vidíte, čas je dobrý, sucho, už dva týždne ani kvapka nespadla. Toho roku dobre vyschlo a škoda by ho bolo, aby namoklo tam niekde na poli.“
Gróf so zemanom priviazali kone k brvnu pred kováčskou dielňou a sami si sadli na ponúknutú lavicu. Nestačili sa ani poriadne vystrieť, keď sa z ulice ozval dupot koní a za ním hrmot ťažkého okovaného voza.
„Už sú tu“, skríkla s úľavou kováčka. Vybehla pred bránu, aby sa presvedčila, že sú to oni. Opatrne, aby sa nerozsypala, ju roztvorila dokorán. Voz plne naložený suchým, lahodne voňajúcim senom sa za podpory pohoniča, tovariša a dievok dostal do zadnej časti úzkeho dvora k stodole. Kováč – pohonič k vrátam dreveného staviska odložil bičík, liace podal tovarišovi:
„Vypriahaj, Jánoš, kone napoj a daj do stodoly, nech sú v chládku“ a pustil sa dolu dvorom k hosťom zákazníkom, na ktorých už s pripravenými podkovami od rána čakal…
Pokračovanie v nasledujúcom čísle
Miroslav Majerník

redakcia | 26. 1. 2018 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 210x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou