smahu správy

Sokoliarstvo je vášeň na celý život

obrazokR. Gostič: Sokoliar je v prvom rade nadšený obdivovateľ letových zručností dravca a jeho krásneho majestátneho vzhľadu

Stropkov a okolie sa môže pochváliť rôznymi zaujímavosťami. Najnovšie sa k nim na zoznam môže pokojne zapísať aj skutočnosť, že v okrese máme prvého certifikovaného sokoliara. Koncom minulého mesiaca sa ním po absolvovaní sokoliarskych skúšok stal Róbert Gostič ml.

Už ako malý chlapec, žiak prvého stupňa základnej školy, mal veľmi rád prírodu. Vtedy však ešte netušil, že raz bude sokoliarom. „Mal som dobrý vzťah k prírode a nebál som sa rôznych potvor, napríklad jašterice, som dokonca choval v pieskovisku za domom.“ Zo všetkého najviac ho ale priťahovalo vtáctvo. Ako prezradil, v začiatkoch, už ako rozumnejší a za podpory rodičov choval andulky a iné exotické druhy. Vzťah či záľubu v operencoch má v ich rodine zrejme hlbšie korene. „Dedo sa mi priznal, že aj on choval za mlada „vtačky“. V tej dobe, pred vojnou, bolo vraj takých „vtačkarov“ viac. Najmä školopovinné deti mali záľubu držať rôzne u nás sa bežne vyskytujúce druhy, hlavne drozdy čierne pre ich spev. Chovali sa na voľno bez klietky, čo bol prípad aj môjho deda. Začalo ma to zaujímať, a tak som sa nechal zaučiť do rôznych techník tzv. ochočovania vtáctva, kde technika manipulácie s nimi závisí od konkrétneho druhu. Aj môj druhý dedo z Moravy mal doma korelu. Tá každé ráno mluvila „dobrýý-deén, jak si se vyspal?“, myslím, že moja záľuba má jasnú príčinu niekde v genetike,“ spomína s úsmevom teraz už 33-ročný R. Gostič.
Prestávka v jeho záľube prišla na strednej škole. Hoci študoval na Strednej lesníckej škole v Prešove, v tom čase predmet sokoliarstvo ešte neexistoval. „Dá sa povedať, že som sa začal zaujímať o iné veci a na „vtáčkarenie“ som zabudol,“ priznáva. K znovuzrodeniu myšlienky, opäť sa venovať vtáctvu prišlo až o pár rokov neskôr, počas štúdia na Technickej univerzite vo Zvolene, Fakulte Ekológie a Environmentalistiky v odbore Environmentalistika. Ako povedal, to ho už zastihlo na oveľa vyššej odbornej úrovni. „Na univerzite už boli silné korene a hlboko zakorenené pre Slovenské Sokoliarstvo, siahajúce až do roku 1971 kedy sa v priestoroch školy uskutočnila prvá ustanovujúca schôdza Slovenského klubu sokoliarov. Krátko predtým, v roku 1967, bolo sokoliarstvo uznaným spôsobom lovu, a prvý krát v našich novodobých dejinách založený Československý klub sokoliarov. Rok 1971 je významný aj preto, lebo sa vo vtedajšom Československu začali vytvárať národné kluby.“ Vznikol Slovenský klub sokoliarov pri Slovenskom poľovníckom zväze a Český klub sokoliarov pri ČMMJ (Českomoravská myslivecká jednota). Ako povedal mladý sokoliar, do takto fungujúceho prostredia vstúpil aj on. „Začal som sa stretávať so sokoliarmi, obdivoval som ich dravce. Podarilo sa mi zúčastniť sa na niekoľkých podujatiach, čo ma ovplyvnilo natoľko, že môj ďalší záujem o vtáctvo smeroval k dravcom.“ Aj napriek skvelým podmienkam, sokoliarom sa na vysokej škole kvôli študijným povinnostiam nestal. Prednosť pred sokoliarstvom dostala aj práca po úspešnom ukončení vysokej školy. Naplno venovať sa svojmu koníčku sa mu podarilo až v posledných rokoch.
„Všetko začalo na internete. Na sokoliarskej stránke som si zistil potrebné informácie a začal postupne plniť požiadavky s jasným cieľom – stať sa členom jedného z dvoch sokoliarskych klubov, ktoré máme na Slovensku. Vyplnená prihláška odišla do Slovenského klubu sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore a ten je mojím klubom doteraz,“ uviedol Róbert a dodal, že oproti iným kandidátom mal trochu výhodu, pretože povinné skúšky z poľovníctva absolvoval na strednej škole a taktiež už bol členom Slovenského poľovníckeho zväzu, s platným päťročný poľovným lístkom, čo je jednou z podmienok, ak chce byť niekto sokoliarom. „Neostávalo mi už nič iné, len sa prihlásiť do niektorého zo sokoliarskych stredísk, nadobudnúť ročnú prax a vedomosti a úspešne absolvovať sokoliarske skúšky.“ Jeho tútorom sa stal Štefan Azari, ktorý vyučuje sokoliarstvo na Strednej lesníckej škole v Prešove. Pán Azari je odborník na problematiku sokoliarstva s dlhoročnými skúsenosťami a čestný člen SKS pri SPK. Cvičil dravce v zahraničí a na Slovensku pre účely biologickej ochrany letísk vinohradov, poľnohospodárskych plodín a k lovu. Zaslúžil sa aj o ochranu dravcov v časoch ich najväčšieho úbytku a ohrozenia, keď na Slovensku v deväťdesiatych rokoch spolu s Jánom Liptákom úspešne rozmnožili a reintrodukovali do voľnej prírody 33 sokolov sťahovavých a 41 sokolov rárohov z odchovnej stanice Rozhanovce pri Košiciach. „Bolo to pre mňa známe prostredie a relatívne blízko. Pod jeho vedením sa mi dobre spolupracovalo, naučil som sa vlastnoručne si vyrábať mnohé sokoliarske pomôcky, napr. brašňu, čiapočku, putká, dlžce, vábitko, jastrabí oblúk, vysokú hrazdu , dokonca aj voliéru som si postavil podľa vzoru, aký som videl uňho doma a rôzne vychytávky používané v sokoliarstve.“

Terček menom Harry
Sokoliar Róbert v súčasnosti chová terčeka, čiže samčeka kaňúra okrúhlochvostého, Harryho. Patrí do čeľade jastrabovitých dravcov, veľkosťou aj anatomicky pripomína nášho jastraba, odlišný je zafarbením peria, ktoré je čierno-hnedé.
Tento druh je zaradený v zozname CITES. Známy je aj ako myšiak štvorfarebný, medzi sokoliarmi je zaužívané pomenovanie Heris, od amerického názvu Harrys Hawk. „V našich zemepisných šírkach je skôr považovaný za nepôvodný druh. Pochádza zo Strednej Ameriky, vyskytuje sa hlavne v oblastiach polopúští medzi kaktusmi v Mexiku a USA. Živí sa hlavne škrečkami, zajacmi a taktiež pernatou zverou, ktorá sa tam vyskytuje. Spomedzi dravcov majú netypickú vlastnosť, pretože dokážu loviť podobne ako naši vlci vo svorkách, čo z nich robí veľmi atraktívny druh aj pre sokoliarstvo. Ak sa napríklad na poľovačke stretnú viacerí sokoliari s Herismi, môžu byť vypustené naraz. Nemajú sklony sa pozabíjať ako bežné dravce, ktoré preferujú individuálnu techniku lovu, práve naopak, začnú spolupracovať,“ vysvetľuje. Ďalej dodáva, že kaňúr je pre svoju miernu povahu k ľuďom, dobré lovecké vlastnosti, výbornú schopnosť učiť sa a pamätať si predošlí výcvik vhodný druh pre sokoliarov začiatočníkov. Ich slabšou stránkou je, že horšie znášajú zimy a v našich podmienkach im hrozia omrzliny, dokonca aj úhyn. „Nedá sa ale povedať, že by naše dravce boli v love horšie, alebo nejako za nimi zaostávali, skôr naopak každému sokoliarovi ulahodí iný druh dravca pre svojou osobitú povahu a spôsob, akým dokáže uloviť korisť. Sokoliar si vyberá dravca podľa toho, čo ho chce naučiť alebo loviť.“

Výcvik je podriadený mnohým faktorom
Najdôležitejšia časť sokoliarstva je samotný výcvik dravca, kandidát sa ho učí počas praxe. Aby pochopil dravcove správanie, musí sa prv naučiť porozumieť jeho mysleniu. Narábať s dravcom správne je veľmi dôležité, inak sa môže ľahko stať, že nesprávnym prístupom sokoliar spôsobí u dravca mať odmietavý postoj a tendenciu od neho utekať zo strachu. Prípadne sa môže stať opačný prípad, keď bude útočiť na majiteľa, napr. počas kŕmenia, čo je dosť nebezpečné hlavne pri orloch. Stáva sa to vtedy, keď je dravec impritovaný, to znamená, že jedinec bol odchovaný človekom, nie prirodzenými rodičmi. Všetky dravce majú veľmi dobrú pamäť na chyby sokoliara, tie sa potom veľmi ťažko odstraňujú. Výcvik je u všetkých dravcov podobný, s viac-menej drobnými odchýlkami a závislosti od konkrétneho druhu, či ide o dravca vysokého letu (sokoly), alebo nízkeho letu (jastraby), samostatnou skupinou sú orly a sovy.
„Základom je dobré onášanie, a teda priučenie dravca na rukavicu. S výcvikom sa začína, keď dravcovi vyschne perie, čiže niekedy okolo 50 dňa od vyliahnutia. Neskôr na rad prichádzajú prílety na rukavicu s postupným zväčšovaním príletovej vzdialenosti. Najprv na šnúre, až keď sokoliar dravcovi dôveruje, tak cvičia na voľno. S Harrym máme prílety aj na niekoľko sto metrov, niekedy ma neposlúchne ani z dvoch.“ Spoľahlivé prílety závisia od kondície dravca. Sokoliar sa musí naučiť pracovať s jeho váhou, u každého dravca je individuálna. „Počas tréningu nesmie byť príliš hladný a nie príliš sýty. Odhadnúť správnu váhu je problematické, pretože sa to mení aj podľa ročného obdobia a počasia. To je dôvod, prečo dravce počas výcviku zalietavajú alebo sa zatúlajú. Neuletia ani neutečú, len zaletia. Harry s návratmi domov nemá žiaden problém, trafiť už vie aj sám. Raz sa stratil pod vlekom v lese, o štyri hodiny priletel a sadol si na balkón, inokedy ma čakal na mieste, odkiaľ som ho vypúšťal,“ spomína sokoliar. Problém môže nastať, keď po ceste stretne niečo zaujímavé v podobe nejakej koristi a to ho môže stáť život. Nakoniec sa dravce trénujú podľa druhu, jastraby na lov z päste alebo voľnej sledovačky. Sokoly väčšinou z krúživého čakania, ale rárohy môžu aj z päste, jastrab krahulec sa dokonca môže vrhať za korisťou skoro ako keď sa hádže kameň. Keďže loviť prirodzenú korisť sa nedá stále tak na tréning a simuláciu lovu sa využíva vábitko pre sokoly a „vlečka“ pre jastraby. Záleží aj na tom, v akej kombinácii sa bude loviť, či so psom, alebo fretkou, aby sa nestalo, že si dravec pomýli psa alebo fretku s korisťou. Výcvik sa prispôsobuje druhu koristi, ktorú má dravec loviť. „Lov so sokolom z krúživého čakania sa považuje za vrchol sokoliarskeho umenia. Sokoliarstvo je svojrázne odvetvie a krásna záľuba, neznamená to, že každý sokoliar musí byť nevyhnutne lovcom. Niektorí sa s cvičenými sokolmi zúčastňujú na športových súťažiach vrátane majstrovstiev sveta vo výškovom lietaní na vábitko upevnené na balóne alebo na šarkanovi. Meria sa čas, za ktorý sokol od vypustenia z rukavice uchopí vábitko vo výške spravidla od 2 500 metrov nad zemou.“

Neduhy dravcov
Ako každé iné zvieratá, aj na dravcov striehnu rôzne choroby. Čo sa týka chorôb je to samostatná a pomerne rozsiahla kapitola, do značnej miery ovplyvnená samotným chovom. „Pre začiatočníka môže nastať problém už pri samotnej diagnostike choroby. Chorôb je pomerne dosť, často krát neodbornému oku sa môžu príznaky javiť rovnako. Od sokoliara sa očakáva, že bude aspoň poznať zásady prevencie pred týmito chorobami a udržiavať podmienky vo voliére pre jeho zdravý chov. V prípade prepuknutia ochorenia je nevyhnutná spolupráca s veterinárom, pretože niektoré ochorenia môžu byť prenosné aj na človeka, i keď to by exponovaná osoba musela mať veľmi slabú imunitu a priebeh choroby u dravca by musel byť už v pokročilom štádiu, čo sa nedá len tak nevšimnúť.“ Najčastejšie dravec podlieha chorobám, ak je slabo živený, má nedostatok minerálov a vitamínov, alebo zožratím kontaminovanej potravy, preto sa dravce uhynutými zvieratami nekŕmia! Odporúča sa dravcov striekanec raz ročne dať na rozbor a podľa výsledkov zvážiť odčervenie podobne ako u psov.

Sokoliarstvo sa stretáva aj s nepochopením. Pre dravca je lov najprirodzenejším spôsobom jeho bytia a nedá sa od tejto svojej podstaty nijakým spôsobom odnaučiť, možno len s ťažkosťami obmedziť. Často krát ho jeho silný lovecký pud, vedie ku konfrontáciám medzi majiteľom sokoliarom a inými chovateľmi, napr. sliepok alebo holubov. Tí, len málokedy majú pochopenie, a to i v prípade, že ide o cvičeného-polokrotkého jedinca. „Dravca sa doteraz nikdy nikomu nepodarilo skrotiť úplne a riziko stretu je vysoké. Je pochopiteľné, že majiteľ dravého vtáka pochvalu od chovateľa nedostane, keď vidí svojho najobľúbenejšieho opereného favorita bezmocného v ostrých pazúroch silnejšieho lovca. Aj napriek snahe predchádzať takýmto stretnutiam, zabrániť im nie je možné. Oko dravca patrí medzi najdokonalejšie zrakové orgány v živočíšnej ríši a v desať alebo dvetisíc a viac metrovej výške nad zemou vzdialenosti často nehrajú žiadnu rolu. Dokáže sa veľmi rýchlo presúvať, nepozná prekážky ako sú ploty či hranice pozemkov a sokoliar s tým neurobí nič. Príroda pracuje v harmónií a nerobí rozdiely medzi dravcom a korisťou. Sklony uprednostňovať jedno na úkor iného má skôr iba človek. Lovec neplytvá zdrojmi a nebude loviť viac ako potrebuje a korisť sa nenechá chytiť pokiaľ je zdravá a rýchla. Padnú len nešikovné jedince. Verím, že ak sa aj stane, že sokoliarsky vedený jedinec usmrtí sebe prirodzenú korisť u niekoho v ohrade alebo na záhradke, každý správny sokoliar je ochotný uhradiť vzniknutú škodu chovateľovi bez najmenšieho zaváhania. Je potrebné, aby sa chovatelia navzájom rešpektovali, holubiari si musia uvedomiť, že chovajú korisť a sokoliari, že sa musia vyhýbať takýmto miestam.“
Sokoliarstvo je pomerne nákladná zábava, vyžadujúca si trpezlivosť a čas. Ak nechcete mať bruchatého a lenivého dravca, odporúča sa mu venovať 3 – 4 hodiny denne. Nielen čas, ale aj prvotné finančné náklady siahajú pomerne hlboko do peňaženky. „Na výstavbu dobrej voliéry so sokoliarskou komorou treba počítať približne s 2 000 eurami, tiež materiál na výrobu pomôcok alebo ich zakúpenie stojí nejedno euro. Našťastie, tieto pomôcky sú takpovediac trvácne.“ Nemalé peniaze stojí aj samotné obstaranie takéhoto operenca. Ceny sú rôzne, záleží od chovateľa a dohody. „Heris stojí približne 400 eur, ak by som uvažoval nad samicou, ktorá je cca o tretinu väčšia, suma by sa mohla pohybovať cez 600 eur.“ Hlavne pri sokolovitých dravcoch sú veľmi dobrou pomôckou vysielačky, tie sa hýbu od 200 za jednoduchú telemetriu až do 1200 eur za výkonné GPS vysielačky.

„Pre každého znamená sokoliarstvo niečo iné. Sokoliar je v prvom rade nadšený obdivovateľ letových zručností dravca a jeho krásneho majestátneho vzhľadu. Je to človek s veľkou trpezlivosťou počas ťažkého výcviku. Aj keď riziko zaletenia je síce vysoké, zážitky s polokrotkým dravcom rozhodne stoja za to. Stále preto pribúdajú aj sokoliari, ktorí sa špecializujú a venujú len predvádzacím letom pred publikom. Pre mňa je to zdroj relaxu a záľuba, v ktorej sa môžem vždy niečo nové priučiť a naberať skúsenosti,“ dodáva v závere.
-r-

obrazok obrazok obrazok

redakcia | 29. 9. 2017 | Rozhovory | Odkaz na článok | | 469x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou